Môže byť zdravý človek úspešný vodca?

Predstavme si kmeň našich dávnych predkov, ktorí po generácie obývajú určité územie. Toto dôverne známe a preskúmané územie im dáva potravu a poskytuje všetko potrebné pre ich život. Ako sa populácia kmeňa rozrastá, prírodné zdroje územia nestačia pre obživu všetkých členov tohto jednoduchého spoločenstva. Z hľadiska prežitia je nevyhnutné, aby sa časť kmeňa odtrhla, odvážila sa prekročiť hranice neznámeho a našla nové územie, vhodné na obývanie. Bráni tomu však strach a neistota ľudí, ktorí sú si vedomí, že prekročenie hraníc prebádaného územia prináša mnoho nástrah a nebezpečenstiev. Vtedy pred kmeň predstúpi človek, ktorý akoby neistotu nepoznal. Naopak je pevne presvedčený o svojej vízii, ktorá mu hovorí, že za vzdialenými horami na horizonte čaká na všetkých odvážlivcov zasnúbená krajina, hojnosť potravy a bezpečný úkryt. Na akékoľvek námietky a rozumné argumenty reaguje absolútne presvedčivo, opakuje svoju verziu pravdy a svojou istotou strháva časť kmeňa, ktorá sa odhodlá podstúpiť nebezpečnú cestu za novým domovom. Odkiaľ pochádzala istota a presvedčenie človeka, ktorý dokázal pohnúť svojimi súkmeňovcami? Jej zdrojom bola psychická choroba, bludné vízie, ktoré sám považoval za skutočné. Ak budú mať šťastie, skupina ľudí, ktorí sa ním nechali strhnúť, skutočne nájde územie vhodné pre nový život. Zrejme bude vyzerať úplne inak, ako ho opisoval vizionár, aj jeho poloha bude značne odlišná od jeho bludných predstáv, ale na tom už nezáleží. Svoju dôležitú úlohu splnil. Dokázal ľuďom poskytnúť istotu a odvahu, zjednotiť ich a ukázať smer. Bludná a chorobná povaha jeho pravdy mu to umožnila.Keď som dočítal knihu o psychiatrii, myšlienky sa mi rozbehli rôznymi smermi. Spomenul som si na politické debaty, v ktorých je najdôležitejšie, aby diskutujúci vzbudzovali dojem absolútnej istoty a presvedčenia o tom, čo hovoria. Diskusie, v ktorých je vždy veľké mínus povedať: „Nie som si istý“. Spomenul som si na absolútnu istotu vodcov, na Hitlera a jeho chorobné prejavy, na mnohé ďalšie postavy ľudskej (a našej) histórie, ale aj súčasnosti. Zároveň sa mi v mysli vynoril známy výrok „Viem, že nič neviem“, o ktorom sa učia už žiaci na základných školách a ktorý tvorí jeden zo základných kameňov filozofie. Múdry a psychický zdravý človek si uvedomuje, že jeho poznanie o svete je obmedzené a snaží sa preto nevynášať horlivé a absolútne súdy. Môže však taký človek, dať mase ľudí to, čo potrebuje? Môže múdry človek viesť druhých? Nebudú v tom nakoniec úspešnejší trochu iné typy ľudí, ľudia s poruchami osobnosti, trpiaci bludmi a utkvelými predstavami, ktoré im dávajú falošnú istotu, aká múdremu človeku chýba?