Cesta etického hľadania môže začať aj uvedomením si niektorej z jednoduchých právd, ktoré v rozhovore popisuje Tomáš Popp. Napríklad: Náš život je vykúpený ničením iného života. Často toto ničenie nie sme schopní vnímať a ak sa nám to aj niekedy podarí, zvyčajne nevieme ako s tým poznaním naložiť. Ako sa vysporiadať napríklad s faktom, že chutne vyzerajúce jedlo na našom tanieri znamenalo utrpenie a smrť živej bytosti? Odpoveďou môže byť otupenie a snaha odvracať pohľad od drsnej skutočnosti. Etické jednanie však začína až vtedy, keď človek nerezignuje tvárou v tvár utrpeniu a smrti, ktoré spôsobuje samotným svojim bytím, ale odhodlá sa hľadať cesty a spôsoby, ako tomuto utrpeniu a smrti predchádzať. Súčasťou etickej cesty je tiež túžba vidieť svet v čoraz širších súvislostiach a odhaľovať čo najvzdialenejšie dopady svojich činov.
Vtedy človek naráža na poznanie, že nikdy nedovidí do všetkých koncov a tiež, že neexistuje žiadny návod ani presný popis, ako by mala byť etika úcty k druhému životu realizovaná v praxi. V jednom prípade môže spôsobiť viac utrpenia konzumácia mäsa, v inom prípade porcia tofu s ryžou. To čo sa v jednej chvíli môže zdať ako nevyhnutnosť, v inej situácii môže byť zbytočným luxusom a plytvaním. Presný, podrobný a vopred pripravený návod na správne etické žitie neposkytuje žiadny filozofický smer, náboženské učenie ani stravovací systém. Pokiaľ sa stávajú rigídnymi, možu priniesť pravý opak. Dejiny poznajú mnoho prípadov, kedy fanatická snaha zbaviť svet utrpenia v skutočnosti priniesla svetu utrpenia ešte viac.
Dôsledkom tohto poznania môže byť etický relativizmus, postoj „všetko je jedno". Ale jeho dôsledkom môže byť aj niečo iné - každodenne žitá etika úcty k druhému životu, ktorá sa neuspokojuje so strnulými pravidlami a rigídnymi pravdami.
Slovami Alberta Schweitzera: „Úcta k životu neponúka žiadne vopred pripravené kompromisy medzi etikou a každodennou nutnosťou. Stále novým a vždy originálnym spôsobom sa absolútna etika úcty k životu v človeku vysporiadava so skutočnosťou. Nerieši konflikty namiesto neho, ale núti ho, aby sa vždy rozhodol on sám, pokiaľ môže ostať etickým a nakoľko sa musí podriadiť nutnosti ničiť a poškodzovať druhý život a tým sa previňovať. Nikto za neho nemôže určiť, kde v tom či onom prípade leží najkrajnejšia hranica možnosti život zachovávať a ochraňovať. Musí to posúdiť iba on sám, keď sa pritom nechá viesť krajnou zodpovednosťou za druhý život."
Rozhovor s Tomášom Poppom predstavuje v našom mediálnom priestore vzácnu príležitosť zamyslieť sa nad širšími súvislosťami v etickom žití. Svojou priamočiarosťou a otvorenosťou vyvoláva mnohé otázky, ktoré sú základom pre hlbšie formovanie našej etiky.
Nemal by však byť chápaný ako snaha vnútiť druhým súbor strnulých doporučení, ako má človek eticky správne konať. Každý návod, ktorý ponúka čisté svedomie a utlmuje vnútorný rozpor medzi snahou neubližovať a životnou nutnosťou, je totiž vo svojich dôsledkoch nebezpečný. Vegetariánstvo ani vegánstvo nie je odpoveďou, môže však byť cestou, za predpokladu, že človeku neprináša falošné uspokojenie. Dobre to vystihol Albert Schweitzer v jednej vete:
„Prebývame v pravde, iba ak vnútorné konflikty prežívame stále hlbšie."
- citácie Alberta Schweitzera pochádzajú z jeho eseje "Etika úcty k životu" (kniha Zástance kritického myšlení a úcty k životu, Vyšehrad 1989)
