Hotelovú izbu som zarezervoval asi dva mesiace pred príchodom na miesto. Medzičasom som si kúpil spiatočné lístky na autobus a čakal už len na deň, kedy vyrazíme. Tri dni pred odchodom mi prišiel zvláštny mail, v ktorom sa písalo, že vraj našu izbu vytopilo a v danom hoteli nie sú už žiadne ďalšie voľné izby. Dostal som na výber: Buď si doplatím za omnoho drahšiu izbu, alebo za rovnakú cenu dostanem náhradné ubytovanie. Zvolil som druhú možnosť netušiac, do čoho idem.
Priznám sa, túto verziu s vytopenou izbou som tej pracovníčke bookingovej agentúry zožral aj s navijakom. Keď som neskôr nad tým porozmýšľal, bol to z jej strany šikovný ťah, nakoľko cena hotela bola značne zvýhodnená a zrejme sa jej podarilo našu izbu predať niekomu inému za väčšie peniaze. Potrebovala sa nás skrátka zbaviť, no jej ponuka na ubytovanie v apartmáne v centre Prahy za rovnako výhodnú cenu nevyzerala zle.
Po tom, ako sa nám podarilo nájsť adresu, na ktorej stojí starodávny štvorposchodový meštiansky dom, sme váhavo zazvonili na zvonček pri dverách. Z reproduktoru sa ozval hlas, ktorý nás pozval na najvyššie poschodie. Vyštverali sme sa nekonečnými schodmi až na samý vrchol, kde nás vo dverách čakala staršia pani s úsmevom na perách. Hoci sa snažila tváriť milo, od prvej chvíle z nej šiel strach a nepôsobila príliš prívetivo.
Vstúpili sme do malej tmavej chodby, ktorá pôsobila staromódne a nevkusne. V jej strede trónila kriedová tabuľa, na ktorej bol nápis hlásajúci zbožné prianie pani domácej, aby sa ctení návštevníci uráčili ihneď po vstupe do miestnosti vyzuť. V rohu miestnosti bola učupená chladnička, pri nej malá skrinka s neznámym obsahom a stojan na topánky. Po všetkých stranách boli dvere, ktorými sa prechádzalo do rôznych častí rozľahlého bytu.
Po tom, ako nám pani domáca stihla vysvetliť, ktorým kľúčom sa zamykajú dvere, kde je naša kúpeľňa, nezabudla najmenej trikrát zopakovať, aby sme sa prezúvali a samozrejme nezabudla ani na peniaze, ktoré si hneď po našom príchode vypýtala. Ako sme stáli v chodbe, ukázala nám, kde je naša kúpeľňa a ktorými dverami sa prechádza do jej bytu. Stále som čakal, kedy nás zavedie do našej izby. Dúfal som, že otvorí dvere na niektorom z bytov v dome, ale to čo na nás čakalo, ma dojalo.
Z onej chodby viedli dvere do časti bytu určenej pre hostí. Za dverami sa nachádzala úzka, dlhá, tmavá chodba, ktorá viedla do ďalšej izby. Vchod do našej izby sa nachádzal priamo pred nami, za dverami vedúcimi do časti pre hostí. Staré ošarpané posuvné dvere sa s hrmotom odsunuli a za nimi sa objavila scenéria našej izby. Bola veľmi stroho zariadená, vlastne okrem postele, jednej stoličky a malého stolíka v nej nič nebolo. Na zemi sa váľal odporný huňatý koberec, ktorý v sebe ukrýval pozostatky kade čoho a pamätal doby dávno minulé. Na tvrdej strunovej posteli sa ležalo horšie ako na zemi a celková atmosféra izby pôsobila veľmi neútulne.
Bol to pre oboch riadny šok, pretože sme si boli vedomí toho, že vlastne žijeme v jednom byte s nevľúdnou ženskou a nemáme žiadne súkromie. Keď sme chceli použiť toaletu, bolo treba prechádzať hlavnou chodbou, aby sme sa dostali do kúpeľne, takže pani domáca vedela o každom našom kroku. Znechutení z týchto okolností sme sa radšej vybrali do ulíc.
Po návrate na izbu sa ozval žalúdok a chceli sme si pripraviť niečo na jedenie. Jediné kuchynské náčinie, ktoré sme mali k dispozícii, bola rýchlovarná konvica a šálky. Taniere, príbory či nebodaj dvojplatničku by ste vo vybavení kuchynky pre hostí hľadali márne. A tak sme si v šálke zalievali vifonky horúcou vodou. Dodnes sa mi hnusia a odvtedy som ich ani raz nejedol.
V noci sme ležali v posteli, rozprávali sa a uvažovali nad tým, ako niekto môže vôbec takéto služby poskytovať. Pani domáca zrejme nikdy predtým v žiadnom hoteli nebývala a slovo apartmán si vysvetľuje po svojom. Bývať na priváte ale nie je to isté ako bývať v jednom byte s cudzími ľuďmi a deliť sa o chladničku a kuchyňu s ostatnými hosťami. Vraveli sme si, že horšie to byť nemôže a pokojne sme zaspávali. Náš pokoj ale netrval dlho a spoza sadrokartónovej steny sa ozval dunivý zvuk. Najprv to znelo akoby to šlo zvonku a pripomenulo mi to dunenie rozbiehajúceho sa nákladiaku. Keď sa zvuk zopakoval, zbystrel som. Za stenou mal izbu pán domáci, ktorý chrápal, že až steny praskali. S vankúšom na hlave som konečne zaspal, až kým ma o piatej ráno nezobudil rachot sprevádzajúci chystanie sa do práce pána domáceho.
Bol som šťastný, že prvú noc mám za sebou a tešil som sa, že ak to ešte jednu noc prežijem, bude po všetkom a pôjde sa domov. Netrpel som ani tak kvôli sebe, ale skôr kvôli priateľke, lebo som na nej videl, ako je zo všetkého znechutená.
Ďalšia noc bola rovnaká ako tá predtým, teda takmer bez spánku, lebo dotyčný pánko chrápal, čo mu sily stačili. V posledný deň napoludnie sme sa zbalili a odchádzali domov. V chodbe nás zastihla pani domáca, ktorá nás s nefalšovaným úsmevom vyprevádzala a ďakovala, že sme prišli. So zúfalým výrazom v tvári nám podala vizitku s tým, že ak ešte niekedy navštívime Prahu, nech sa u nej zastavíme. Slušne som poďakoval a hoci to mám vo zvyku, tento krát som si nechal svoj názor pre seba a radšej som jej nič nehovoril. Bolo jasné, že vďaka úchvatnej kvalite svojich služieb má núdzu o klientov, no evidentne pre to nie je schopná nič urobiť.
