Ako človeku narodenému v Krompachoch sa mi depresívna situácia na východe pravidelne pripomína. Väčšina mladých ľudí z východu, čo poznám, sa odsťahovala do Košíc, Prešova, či Bratislavy. Tí z Košíc a Prešova sa pre zmenu odsťahovali do Prahy, Viedne, či Londýna. V krčme človek skôr stretáva ľudí do 18 a nad 50 a väčšina diskusií sa točí okolo zle platenej práce, o jej nedostupnosti, alebo o nejakom ďalšom veľkom prepúšťaní. Obľúbenou témou sú samozrejme aj Rómovia, ktorých bezprízorná populácia sa rozrastá a vláde je dobrá iba ak na čerpanie EÚ fondov. Tie sa však väčšinou rozkradnú predtým, ako by z rýchlika videli osadu. Väčšina ľudí na východe, čo pracuje alebo nedajbože podniká, je systematicky likvidovaná nízkou úrovňou príjmov a nedostatkom v ponuke práce. Ľudia sú často nechaní napospas podvodným zahraničným „kapitalistom“, čo sa zbalia a nevyplatia mzdu (ako šičkám zo Svidníka) aj za niekoľko mesiacov (poprípade sa pred tým zahrajú na chránené dielne). Samozrejme máme aj bohaté spektrum domácich kapitalistov, vrstvu čo rada považuje pracovitých ľudí skôr za odpad, čo po dokončení verejnej zákazky odhodí do smetného koša reštrukturalizácie à la Váhostav (ak sa nimi vôbec oplatí zaoberať pri kšeftárení s DPH vratkami, vypraných cez EÚ fondy).
Týmto vývojom trpia rodiny. Tie skutočné, deprimované rodiny, s prepracovanými, či nezamestnanými a mizerne platenými rodičmi a deťmi chodiacimi do podvybavených škôl, či fetujúcimi pochybné chemické látky z igelitiek po rozbitých špinavých uliciach. Nie tie vysmiate na plagátoch politických strán, či zákonom posvätených úžerníkov. Je úplne normálne ak susedku vidíte každý 3-4 týždeň lebo chodí upatrovať do Rakúska alebo utierať dôchodcom pozadia (v krajinách, kde ešte existujú dôstojné dôchodky) alebo otca čo strávil roky v Británii a nikdy nevidel poriadne svoje deti vyrastať. A ak si myslíte, že aspoň študenti čo odídu za pracou do Londýna to majú lepšie, tak realita je často veľmi iná ako si ju veľa ľudí predstavuje. Veľa mladých skončilo ako alkoholici, alebo rovno na tvrdých drogách. Mladí študenti ekonómie namiesto lukratívnej práce v bankách skončili často s prácou v kuchyni, alebo umývaním záchodov (ktoré je platené neraz lepšie ako „dôstojné“ posty na Slovensku). Mladé a krásne slovenské dievčatá, čo by na Slovensku za minimálnu mzdu robili od svitu do mrku skončia ako „spoločníčky“ pre chtivých Britov (avšak s niekoľkonásobným príjmom), ktoré svojim rodinám a priateľom radšej klamú o svojej zahraničnej kariére. Mal som možnosť vidieť vzťah mladých ľudí, ktorý skončil rozchodom. Dievča opustilo priateľa (mimochodom vyštudovaného inžiniera) kvôli majetnejšiemu moslimovi čo mal malý stánok s kebabom. Nakoniec skončila tehotná na schodoch keď sa chcela vrátiť k bývalému, keď jej nový priateľ odišiel naspäť do Pakistanu. Takéto obrazy sú bohužiaľ súčasťou života mnohých Slovákov v „multikulturálnych“ moslimských getách Londýna. Británia má v súčasnosti prisťahovalcov skôr za druhoradých občanov a de facto každá strana chce určitým spôsobom obmedziť práva aj prisťahovalcov zo strednej a východnej Európy.
Štátu a hlavne súčasnej garnitúre to vyhovuje. A musíme odlišovať štát a krajinu, keďže v súčasnosti štát parazituje na krajine. Mladí čo mohli, sa radšej zo Slovenska vysťahujú. Tým sa žiaľ znižuje šanca na politickú zmenu: Vláda sa môže vytešovať z umelých čísel švitoriacich o nízkej nezamestnanosti a rozprávkach o sociálnom štáte. Človek by si myslel, že Slovensko je primárne výrobcom áut a elektroniky. Omyl! Vyrábame a vyvážame zlomených ľudí. Problém je, že tento sociálny štát už dávno neje pre mladých alebo tých čo chcú niečo dokázať, a žiť pri tom tam, kde sa narodili (padne mi trpko písať tieto riadky v Bratislave, kde som prišiel z Anglicka).
Horšie je, že štát od roku 2002 prispel 1,5 mld. EUR vo forme investičnej pomoci na rôzne projekty, ktoré mali viesť popri inom aj k zníženiu regionálnych rozdielov. Realita je skôr taká, že sa pravdepodobne (a hovoríme tu o pravdepodobnosti blížiacej sa výroku „Penta má zdravotníctvo na Slovensku“) nabalili kamaráti úradníkov, mecenášov a výrobcov káblových zväzkov.
Analytici na Ministerstve financií predstavili rating pre určovanie stimulov (z dôrazom na znižovanie ekonomických rozdielov), čo by mohlo pomôcť s lepším rozdeľovaním stimulov. Nežartujme však a buďme trocha realisti: všetci dobre vieme ako to na Slovensku chodí a akékoľvek abstraktné ratingové číslo túto situáciu výrazne nezlepší (slovami samotného pána Fica: „Zo štatistík a grafov sa nenajeme.“).
Hlavné ekonomické katastrofy východu sú momentálne:
Krompachy (Panasonic prepustil 656 ľudí)
Prakovce (RCC prepustí 350 ľudí)
Michalovce (Yazaki prepustí asi 1000 ľudí)
Čo však nastane ak by sa rozhodol nedajbože odísť z regiónu napríklad US Steel (kedže Slovensko už nebude konkurencieschopné ani pri totálne zbedačených platoch)? Celé hospodárstvo východu nemôže byť postavené na rozkrádaní EÚ fondov, podvodoch na DPH a zle cielených stimuloch pre zahraničných rychlokvasených kapitalistoch.
Východ, ale aj juh Slovenka potrebujú radikálne iný prístup od nútenej politiky vysťahovalectva a politiky sociálnych dávok.
Ktoré okresy sú na tom najhoršie (2015)?
Znova: zatiaľ som nepovedal nič nové. Niekedy je však dôležité pripomínať si problém a jeho urgenciu, aby sme chápali, ako urgentne si vyžaduje riešenia. Nemyslím si, že problém je čisto ekonomický. Úpadok má mnohé podoby. Myslím si však aj, že sa málokto, čo by mal teoretickú šancu pomery zmeniť zamýšľa nad skutočnými riešeniami a radšej opakuje v rôznych obmenách mnohokrát počuté a vypovedané selánky o jednoduchých riešeniach (v medziach toho, čo už bolo spravené). Takto môže hovoriť len niekto, čo kašle na problém samotný.
Jedna nesprávna, ale veľmi zvučná definícia šialenstva hovorí, že šialenstvo je, keď niekto opakuje tú istú akciu, očakávajúc odlišnú reakciu. Je to presne to, čo sa deje v politike voči krachujúcim a vyľudňujúcim sa oblastiam východného a južného Slovenska. Začarovaný kruh: Chudoba vedie k úpadku, púšťa na výslnie novodobých otrokárov a klamárov so sľubmi o jednoduchých riešeniach, čo tvorí viac chudoby. A koleso sa točí a točí.
Najhoršie je tváriť sa, že sa ešte vždy pohybujeme v sférach štandardného úpadku, a že stačí pár polovičatých zmien a trocha trpezlivosti a sužované regióny sa z toho sami vymania. Dovolím si nesúhlasiť. Systém má slúžiť každému, nie pretvarovať sa, že slúži "všetkým" a pritom slúžiť len "niekomu". Myslím, že si tieto oblasti zasluhujú osobité opatrenia. Neštandardné, radikálne opatrenia, ktoré by adresovali chudobu a nezamestnanosť nie len ako štatistickú odchýlku a skupinový jav, ale ako biedu jednotlivcov, členov pracujúcej chudoby.
