Všetko má svoju cenu. Dokonca aj voda a vzduch i keď niekedy za tieto komodity neplatíme. V ekonomickej teórii sa im hovorí externality. Bohužiaľ dnes je hlavnou externalitou pracujúci občan, pre ktorého nie je fér, ak si jeho štát na veci zadarmo musí požičať (deficit a dlh), alebo si si prostriedky na ne získa formou dané a odvodov.
Ľudia tvoriaci hodnoty majú na pleciach čoraz väčšie zaťaženie práve v podobe daní a odvodov. V budúcnosti má tento problém potenciál zhoršiť sa následkom tendencie starnutia populácie. Zákonite motivácia pracovať a odplata nebude príliš vysoká, ak pracujúcemu občanovi štát zoberie 50 a viac percent (dnes je to podľa OECD približne 41,2%) len na daniach a odvodoch.
Práve férové dane a odvody sú základom. Osobne k nim zastávam čisto pragmatický postoj. Musia byť férové a musia zodpovedať službám v zdravotníctve, školstve a úradoch, za ktoré ich občan platí.To, či má byť daň rovná, alebo skôr progresívna, je už skôr technická otázka. Rovná daň bola a je vhodnou alternatívou pre rozvojové krajiny- Albánsko, Ukrajina a podobne. Slovensko je momentálne o krok ďalej a skôr by sa malo uberať tým, čo existuje vo vyspelých krajinách.
Tvrdenie, že niečo má byť zadarmo a bezbrehé zvýhodňovanie vybraných skupín ľudí, ktorí dane a odvody neplatia je cesta, ktorá nemusí na konci dňa pomôcť nikomu. Ako externality v ekológii, tak aj externality v podobe žmýkania pracujúcich majú svoj limit. Rast daňovo-odvodového zaťaženia môže skončiť kolapsom systému presne tak, ako o tom varujú ekológovia v prípade ekosystémov.
Mýtus „zadarmo“ je silné lákadlo, ale ide doslovne proti fyzikálnym zákonom a zdravému rozumu. Na konci dňa sa termodynamický zákon a entropia systému nedá ignorovať, či už ide o ekológiu, ekonomiku, alebo spoločnosť.
V živote, ale aj v prírode nič a nikdy nebude zadarmo.
