Najskôr mapa, potom vysvetlenie
Keď sa človek dozvie, že územie pri jeho obci bolo zaradené medzi potenciálne vhodné lokality na výstavbu veterných elektrární, prirodzene spozornie.
Začne si predstavovať vysoké turbíny, zmenu krajiny, hluk, tiene, nové prístupové cesty či vplyv na hodnotu nehnuteľností. Pýta sa, kto o tom rozhodol, prečo práve tu a či ešte vôbec môže niečo ovplyvniť.
Ak na tieto otázky nedostane včas zrozumiteľné odpovede, vytvorí si vlastný obraz. Alebo mu ho vytvoria sociálne siete, politici, aktivisti či investori.
Presne to sa stalo pri príprave akceleračných zón pre veternú energiu. Štát najskôr predstavil mapovanie územia a až po vzniku odporu začal vysvetľovať, že mapa nie je stavebným povolením a zaradenie územia medzi vhodné lokality automaticky neznamená výstavbu veterného parku.
Vtedy už však bolo neskoro. Verejnú diskusiu namiesto faktov ovládli obavy, emócie a vzájomné podozrievanie.
O čom rokovala Rada ZMOS
Na mimoriadnom online zasadnutí Rady Združenia miest a obcí Slovenska, ktoré sa konalo 10. júla 2026, sme o tejto téme rokovali s Tomášom Druckerom, povereným podpredsedom vlády pre Plán obnovy a znalostnú ekonomiku, a so zástupcami Ministerstva životného prostredia a Ministerstva hospodárstva.
Príprava akceleračných zón vychádza zo smernice EÚ o obnoviteľných zdrojoch energie (RED III) a zo záväzku, ktorý Slovensko prijalo pri revízii Plánu obnovy a odolnosti v roku 2023 – zmapovať územie vhodné na využívanie veternej energie. Samotné mapovanie nemá znamenať povinnosť veterné parky postaviť, hoci splnenie tohto záväzku je zároveň podmienkou ďalšieho čerpania prostriedkov z Plánu obnovy.
Pri prvotnom posudzovaní bolo identifikovaných 35 potenciálne vhodných lokalít. Po zohľadnení ochrany prírody, možností pripojenia do elektrizačnej sústavy, dopravnej dostupnosti, veterných podmienok, obrany štátu a ďalších obmedzení zostalo v návrhu osem lokalít s celkovou výmerou približne 99 km² – asi 0,2 % územia Slovenska.
Aj platná vyhláška Ministerstva životného prostredia č. 354/2025 Z. z. stanovuje podmienky pre určovanie akceleračných zón – veterný potenciál, možnosti pripojenia, chránené územia, letiská, radary, jadrové zariadenia, vojenské priestory, ale aj súlad s územným plánom obce alebo vyššieho územného celku.
To všetko sú dôležité informácie. Otázkou zostáva, prečo sa k ľuďom a samosprávam nedostali skôr, jasnejšie a v súvislostiach.
Štát vysvetľuje, až keď vznikne odpor
Nie je to prvýkrát, keď štát pripraví reformu, zákon, investíciu alebo strategický dokument a komunikovať začne až vtedy, keď narazí na odpor.
Najskôr vznikne materiál, mapy, termíny a odborné názvy. Ľudia sa o pripravovanej zmene často dozvedia nepriamo, vo chvíli, keď majú dojem, že rozhodnutie už bolo prijaté. Až následne prichádzajú tlačové konferencie a ubezpečenia, že verejnosť niečo nesprávne pochopila.
Nemusí ísť o zlý zámer – problémom môže byť spôsob prípravy a komunikácie. Ak štát príde za obcou až s hotovou mapou, nemôže sa čudovať, že ju obyvatelia nevnímajú ako nezáväzný odborný podklad, ale ako predzvesť rozhodnutia prijatého bez nich. Nedôvera sa potom neprenáša len na konkrétny projekt, ale aj na ministerstvá, odborníkov a samosprávu.
Túto skúsenosť napokon na rokovaní potvrdili aj samotní zástupcovia samospráv. Predseda Sekcie životného prostredia Rady ZMOS Oskar Bereczk opísal, že úvodná časť verejného prerokovania dokumentu mala konfliktný charakter poznačený silnými emóciami a až neskôr sa presunula k vecnej odbornej diskusii. Predseda Sekcie pre energetiku Igor Petrik k tomu dodal, že skoršie zapojenie samospráv do komunikácie mohlo napätie zmierniť a časti nedorozumení predísť.
Samospráva má byť partnerom, nie prekážkou
Zo strany štátu alebo investorov sa samospráva niekedy vníma ako komplikácia – ďalší účastník, ktorého treba presvedčiť alebo formálne zapojiť. Také uvažovanie je chybné.
Obec nie je len názov na mape ani súbor parciel vhodných na investíciu. Je to živé spoločenstvo ľudí. Samospráva pozná miestne podmienky, históriu územia aj problémy, ktoré z centrálnej úrovne nemusia byť viditeľné. Starostovia a poslanci navyše denne znášajú dôsledky rozhodnutí štátu – keď vznikne konflikt, úradníci sa vrátia do Bratislavy, investor odíde, ale starosta zostáva v obci a musí ľuďom odpovedať na otázky.
Preto samosprávy nemajú byť prizývané až na konci procesu. Majú byť jeho partnermi od začiatku.
Rozhodujúce slovo patrí obci
Predstavitelia vlády na zasadnutí Rady ZMOS opakovane ubezpečili starostov a primátorov, že zaradenie územia do akceleračnej zóny nie je povolením konkrétnej stavby. Každý projekt má ešte prejsť územným plánovaním, environmentálnym posudzovaním a ďalšími povoľovacími procesmi. Za rozhodujúcu poistku bolo označené záväzné stanovisko dotknutej samosprávy – veterný park by nemal byť povolený proti vôli obce.
Aj Rada ZMOS po rokovaní zdôraznila, že o umiestnení veterných parkov musia rozhodovať samosprávy a ich obyvatelia. Tento princíp považujem za správny – zásadný zásah do územia nemožno presadzovať ponad hlavy ľudí, ktorí v ňom žijú.
Rozhodujúce slovo obce však nesmie znamenať iba podpis starostu alebo jedno hlasovanie zastupiteľstva za zatvorenými dverami. Súhlas či nesúhlas musí byť výsledkom otvorenej diskusie, poznania všetkých dôsledkov a rešpektovania názoru obyvateľov.
Preto by pri väčšom projekte mali byť zverejnené všetky podstatné informácie – kde presne majú turbíny stáť, aké budú vysoké, aký hluk a tienenie môžu spôsobovať, kadiaľ povedú prístupové cesty a vedenia, ako bude chránená príroda, kto bude na projekte zarábať, čo z neho bude mať obec a kto zaplatí odstránenie zariadení po skončení ich životnosti. Až potom možno hovoriť o informovanom rozhodnutí. Pri väčších projektoch by obec mala zvážiť verejné zhromaždenie, anketu alebo miestne referendum – nie aby sa zbavila zodpovednosti, ale aby rozhodnutie malo dôveru a legitimitu.
Nie každé „nie“ je spiatočníctvo
V diskusiách o veľkých investíciách sa odpor miestnych obyvateľov často zjednodušuje. Kto má otázky, býva označený za odporcu pokroku. Kto nesúhlasí, údajne nechápe potreby modernej energetiky alebo podlieha dezinformáciám.
Určite existujú aj nepodložené obavy. Odpoveďou na ne však nemôže byť zosmiešňovanie ani nátlak, ale fakty, merania, porovnania a trpezlivá komunikácia.
Obyvatelia majú právo pýtať sa, či prínosy projektu zodpovedajú jeho rizikám, a právo povedať nie, ak po zvážení dostupných informácií dospejú k záveru, že projekt pre ich obec nie je prijateľný. Rovnako však musíme rešpektovať aj obec, ktorá sa po otvorenej diskusii rozhodne projekt podporiť – miestna demokracia nemôže fungovať iba vtedy, keď sa nám jej výsledok páči.
Dôvera sa nedá nariadiť zákonom
Zo zasadnutia Rady ZMOS som si neodniesol presvedčenie, že Slovensko musí za každú cenu stavať veterné parky. Odniesol som si inú, všeobecnejšiu skúsenosť: štát opäť začal naplno komunikovať, až keď už vznikol odpor – hoci na programe boli aj jadrová energetika, fotovoltika, vodné zdroje či geotermálna energia a je jasné, že rozumná energetická politika nemôže stáť na jednom zdroji ani na jednoduchých heslách.
Takýto postup sa nám dlhodobo vypomstí. Aj rozumné opatrenie môže byť odmietnuté, ak ľudia nadobudnú pocit, že sa pripravuje bez nich. A ani najlepšia prezentácia už nemusí napraviť dôveru, ktorá sa stratila na začiatku.
Štát má právo pripravovať energetickú politiku. Odborníci majú právo mapovať potenciál krajiny. Investor má právo predstaviť svoj zámer. Obec a jej obyvatelia však musia mať právo povedať informované áno alebo informované nie – nie až vtedy, keď sú mapy hotové, termíny nastavené a verejnosť rozdelená, ale už vtedy, keď sa nad ich územím začína kresliť prvá čiara.
Pretože vietor možno merať, energetický výkon vypočítať a územie zakresliť do mapy. Dôvera ľudí sa však nedá prikázať, schváliť uznesením ani nahradiť paragrafom.
PhDr. Ing. Róbert Balkó – starosta obce Kolíňany
