Právo rozhodovať o svojom domove
Dňa 6. septembra 1990 prijala Slovenská národná rada zákon č. 369/1990 Zb. o obecnom zriadení. Po desaťročiach fungovania národných výborov sa obnovila demokratická miestna samospráva a obce opäť získali právo rozhodovať o svojom rozvoji, majetku a potrebách obyvateľov.
Bol to jeden z dôležitých krokov pri návrate Slovenska k demokracii. Demokracia sa totiž neodohráva iba v parlamente či vo vláde. Je prítomná aj v každom meste a každej obci – tam, kde si obyvatelia volia svojich zástupcov a priamo vidia dôsledky ich rozhodnutí.
Samospráva je to, čo ľudia vidia každý deň
Samospráva je škola, škôlka, školská jedáleň, miestna cesta, chodník, verejné osvetlenie, odvoz odpadu, cintorín, kultúrny dom, športovisko či verejná zeleň.
Je to aj pokosené verejné priestranstvo, vyčistený odvodňovací jarok, opravená lampa, pomoc staršiemu človeku alebo podujatie, na ktorom sa stretne komunita.
Keď niečo nefunguje, občan nerozlišuje medzi originálnou a prenesenou kompetenciou. Nezaujíma ho, z ktorej rozpočtovej položky sa má opraviť pokazená lampa. Vie iba to, že problém treba vyriešiť. A prvé dvere, na ktoré zaklope, sú spravidla dvere obecného alebo mestského úradu.
Dvadsať rokov na druhej strane dverí
Na druhej strane týchto dverí stojím už dvadsať rokov.
Za ten čas som pochopil, že práca starostu nie je len o slávnostnom prestrihnutí pásky. Oveľa častejšie je o riešení havárií, hľadaní finančných zdrojov, vysvetľovaní rozhodnutí a hľadaní rovnováhy medzi tým, čo si obec želá, čo potrebuje a čo si môže dovoliť.
To, čo vo veľkom meste zabezpečuje rozsiahly odborný aparát, musí v malej obci často zvládnuť niekoľko zamestnancov.
Keď som pred dvadsiatimi rokmi nastúpil do funkcie starostu, zadlženosť našej obce dosahovala 122 percent. Nebola to iba účtovná hodnota v tabuľke. Znamenala staré záväzky, obmedzené možnosti a neistotu, čo všetko si obec vôbec bude môcť dovoliť.
Do volieb som išiel s jasnou predstavou, čo by sa malo vybudovať, opraviť a zmeniť. Veľmi rýchlo som však pochopil, že skôr než sa loď môže vydať dopredu, musíme zastaviť vodu, ktorá do nej vteká.
A tých dier nebolo málo. Niektoré vznikli vplyvom vonkajších okolností, mnohé však boli dôsledkom chybných rozhodnutí prijatých zvnútra, neraz motivovaných populizmom. Vtedy už nebolo najdôležitejšie donekonečna vysvetľovať minulosť. Podstatné bolo rozhodnúť sa, čo urobíme s prítomnosťou.
Z lode sa počas búrky neuteká
Boli aj chvíle pochybností. Človek sa sám seba pýta, či má zmysel pokračovať, keď výsledky neprichádzajú okamžite a ľudia prirodzene očakávajú viditeľné zmeny.
Oddlžovanie totiž nie je viditeľné ako nájomný bytový dom, chodník alebo detské ihrisko.
Splatiť staré dlhy neprináša okamžitý potlesk a nedá sa to slávnostne otvoriť ani odfotografovať.
Práve v takých chvíľach bola pre mňa rozhodujúca rodina a podpora obyvateľov. Ich dôvera mi pripomínala, prečo som do verejnej služby vstúpil. Nechcel som ich zradiť tým, že cúvnem a opustím loď práve vtedy, keď mala diery a potrebovala, aby niekto zostal pri kormidle.
Rozhodol som sa pokračovať. Nie preto, že by som mal zázračný recept alebo vedel ponúknuť rýchle a jednoduché riešenia. Pokračoval som preto, lebo som cítil zodpovednosť voči ľuďom, ktorí mi dali dôveru.
Čísla, za ktorými sú roky rozhodnutí
Nasledujúce roky neboli iba obdobím budovania. Boli aj obdobím rozpočtovej disciplíny, stanovovania priorít a postupného ozdravovania obecných financií.
Ak sa peniaze použijú na opravu školy, nemôžu sa v tej istej chvíli použiť na nový chodník. Ak sa obec pustí do veľkej investície, musí myslieť aj na jej budúcu prevádzku a údržbu. A ak spláca staré záväzky, zostáva jej menej prostriedkov na veci, ktoré by obyvatelia videli okamžite.
Dnes je zadlženosť našej obce na úrovni približne desať percent.
Rozdiel medzi 122 a desiatimi percentami nie je iba úspechom zapísaným v účtovníctve. Znamená väčšiu odolnosť, priestor na nové investície a schopnosť obce slobodnejšie rozhodovať o svojej budúcnosti.
Zdravé financie možno nie sú najatraktívnejšou témou verejnej diskusie. Bez nich sa však samospráva stáva rukojemníkom vlastnej minulosti.
Čo zvažujeme za volebnou plentou
Koncom októbra sa uskutočnia komunálne voľby. Obyvatelia miest a obcí si zvolia starostov, primátorov a poslancov, ktorí budú v nasledujúcich rokoch rozhodovať o ich bezprostrednom okolí.
Pred voľbami zaznie veľa plánov, sľubov, hodnotení aj kritiky. Rozdielne názory a vecná diskusia do demokratickej súťaže prirodzene patria.
Úlohou voliča však zostáva posúdiť, kto hovorí o reálnych možnostiach samosprávy, kto ponúka uskutočniteľné riešenia a kto iba sľubuje bez vysvetlenia, z čoho a akým spôsobom chce svoje sľuby splniť.
Nie všetko, čo ľudia chcú počuť, sa dá aj uskutočniť. A nie každý jednoduchý recept dokáže vyriešiť zložitý problém.
Za volebnou plentou preto nerozhodujeme iba medzi menami. Rozhodujeme aj medzi zodpovednosťou a populizmom, medzi vecnou kritikou a osobným osočovaním, medzi realistickou predstavou rozvoja a zoznamom sľubov bez finančného či odborného základu.
Kritika do demokracie patrí. Môže upozorniť na chyby, otvoriť zanedbané témy a priniesť lepšie riešenia. Osočovanie však riešenia neprináša. Ničí dôveru, rozdeľuje spoločenstvo a často zakrýva nedostatok vlastných myšlienok.
Samospráva sa nedá viesť iba sloganmi. Po voľbách prichádzajú rozpočty, verejné obstarávania, zákonné postupy, kontroly, nečakané problémy a osobná zodpovednosť za každé rozhodnutie.
Zostať pri kormidle nestačí
Zostať na deravej lodi ešte nie je zásluha. Dôležité je postupne utesniť jej diery, stabilizovať ju a určiť smer, ktorým sa má vydať.
Po dvadsiatich rokoch na druhej strane dverí viem, že samospráva nie je dokonalá. Jej najväčšou silou však zostáva blízkosť k človeku, znalosť miestnych pomerov a schopnosť reagovať na konkrétne potreby.
Základná myšlienka zákona z roku 1990 preto zostáva stále aktuálna: o miestnych veciach sa má rozhodovať čo najbližšie k ľuďom, ktorých sa tieto rozhodnutia týkajú.
Sloboda rozhodovať musí byť spojená so zodpovednosťou. Zodpovednosť musí byť sprevádzaná právomocami a právomoci primeranými finančnými zdrojmi.
S týmto právom a zodpovednosťou však prichádza aj dôvera – dôvera tých, ktorí obec vedú, aj tých, ktorí im vo voľbách zverujú jej ďalšie smerovanie.
PhDr., Ing. Róbert Balkó – starosta obce Kolíňany
