Púť na Kalvárii
Na Nitrianskej kalvárii som medzi pútnikmi stretol ľudí, s ktorými roky spolupracujem v samospráve, no o ich viere som dovtedy nevedel vôbec nič. Nikdy sme sa o nej nerozprávali. Možno práve v tom spočíva jeden zo silných odkazov tohtoročnej púte: viera nemusí byť hlasná ani vystavená na obdiv. Často zostáva ukrytá v súkromí človeka, v jeho rozhodnutiach, svedomí, rodine a v spôsobe, akým pristupuje k druhým.
V sobotu a v nedeľu sme sa spolu s rodinou zúčastnili tradičnej Púte k Matke Božej na Nitrianskej kalvárii – mieste, ktoré svojou polohou, tromi krížmi na vrchole a celkovou atmosférou prirodzene obracia pohľad človeka nahor. Tentoraz však nešlo iba o pohľad smerujúci k vrcholu Kalvárie. Slávnosť Nanebovzatia Panny Márie upriamovala našu pozornosť ešte vyššie – k nebu, ktoré je cieľom našej pozemskej púte.
Zúčastnili sme sa na svätých omšiach aj ďalších duchovných programoch. Veľmi silným zážitkom bolo stretnutie s podzoborskými veriacimi – ľuďmi z okolitých obcí pod Zoborom, s ktorými sa poznáme zo života našich obcí, zo zamestnaní, zo samosprávy či z kultúrnych, športových a spoločenských podujatí.
Na Kalvárii sme sa však stretli v inej úlohe. Nie ako predstavitelia obcí, spolupracovníci či známi, ale ako veriaci ľudia stojaci pred Bohom.
Ukázalo sa, že za našimi každodennými spoločenskými a pracovnými povinnosťami existuje aj hlbšia rovina. Môžeme spolu roky riešiť obecné záležitosti, pracovné úlohy či spoločné projekty, a až pri spoločnej modlitbe zistíme, že nás spája niečo oveľa podstatnejšie.
Dva jazyky, jedna viera
Program púte bol určený slovenským aj maďarsky hovoriacim veriacim. Slovenské a maďarské sväté omše, modlitby a duchovné programy sa navzájom striedali. Nevnímali sme však dve oddelené spoločenstvá. Bola tam jedna Kalvária, jedna púť, jedna Matka Božia a jedna viera vyslovovaná dvoma jazykmi.
Pre región Podzoboria je takáto podoba púte prirodzená a zároveň aj vzácna. Jazyk, v ktorom sa človek modlí, býva často jazykom jeho detstva, rodiny a najvnútornejších pocitov. Je preto dôležité, aby sa veriaci mohli prihovárať Bohu aj vo svojom materinskom jazyku. Mohli sme si uvedomiť, že Boh našim slovám rozumie bez ohľadu na to, či ich vyslovujeme po maďarsky alebo po slovensky.
Keď sa jednotlivé programy pokojne striedajú a ľudia sa navzájom rešpektujú, rozdielnosť jazykov nás nemusí rozdeľovať. Naopak, môže byť bohatstvom, ktoré prinášame do spoločného spoločenstva. Na Kalvárii sme neboli Slováci a Maďari stojaci vedľa seba. Boli sme pútnici kráčajúci tým istým smerom.
Mária neodišla od človeka
Slávnosť Nanebovzatia Panny Márie patrí medzi najväčšie mariánske sviatky. Cirkev učí, že Panna Mária bola po zavŕšení svojho pozemského života s telom i dušou vzatá do nebeskej slávy.
Kým Kristus vystúpil do neba vlastnou božskou mocou, Mária bola do nebeskej slávy prijatá Bohom. V jej Nanebovzatí sa už naplno uskutočnilo to, v čo dúfame aj my: víťazstvo života nad smrťou a večné spoločenstvo človeka s Bohom.
Jej Nanebovzatie preto nie je výsadou, ktorá by ju od nás vzďaľovala. Práve naopak – Panna Mária zostáva blízka človeku ako matka, orodovníčka a znamenie nádeje.
Sama svojím životom nehľadala slávu pre seba. Na Božie povolanie odpovedala jednoduchým a odvážnym súhlasom, sprevádzala svojho Syna od Betlehema až pod kríž a poznala radosť, neistotu, bolesť aj stratu. Preto môže byť blízka aj dnešnému človeku – rodičom obávajúcim sa o svoje deti, chorým, osamelým, ľuďom prežívajúcim sklamanie i tým, ktorí hľadajú nádej.
Jej prijatie do neba nám pripomína, že posledné slovo nemá smrť, utrpenie ani ľudská bezmocnosť. Posledné slovo patrí Bohu.
Púť, ktorá pokračuje aj po návrate domov
Púť sa nekončí vo chvíli, keď človek zostúpi z Kalvárie a vráti sa domov. Jej skutočný význam sa ukáže až v každodennom živote – v tom, či budeme trpezlivejší voči svojim blízkym, čestnejší pri svojej práci, vnímavejší voči ľuďom, ktorí potrebujú pomoc, a ochotnejší odpúšťať.
Kalvária nám pripomína, že život nie je iba súhrnom povinností, úspechov, sporov a problémov. Je cestou, na ktorej sa máme učiť dôverovať Bohu a byť si navzájom bližší.
Z Nitrianskej kalvárie sme sa vracali domov s pocitom vďačnosti – za spoločné chvíle s rodinou, za stretnutia so známymi i nečakane objavenými bratmi a sestrami vo viere a za modlitby v oboch jazykoch, ktoré síce zneli rozdielne, ale stúpali k tomu istému Bohu.
A predovšetkým za pripomenutie, že na svojej pozemskej ceste nie sme sami.
Úprimná vďaka patrí všetkým, vďaka ktorým bola tohtoročná púť dôstojná a slávnostná – Štefanovi Zemanovi za organizáciu maďarskej časti programu, Mons. Jozefovi Haľkovi a otcovi Zoltánovi Balgovi za slávenie svätých omší, speváckemu zboru Salve Dio, ako aj miništrantom, tým, ktorí prinášali obetné dary, organizátorom, dobrovoľníkom a všetkým veriacim, ktorí svojou účasťou a modlitbou prispeli k slávnostnej atmosfére púte.
Ďakujeme!
„Po tvojej pravici stojí kráľovná ozdobená zlatom.“
PhDr. Ing. Róbert Balkó - starosta obce Kolíňany
