Včera 8. Decembra som bol v kostole Svätej trojice. Presnejšie - stál som pred presklenými vchodovými dverami do kostola a počúval som kázeň mladého kňaza na tému sviatosti nepoškvrnenej panny Márie. Vnútri v chráme bolo plno a ľudia počúvali. Kázeň trvala cca hodinu, takže dlhšie než je čas odporúčaný psychohygienikmi , počas ktorého sa dokáže človek sústrediť. Nikto z prítomných nevyšiel von so zámienkou nadýchať sa, alebo zapáliť si cigaretu. A nikto si nezapálil ani vnútri, napriek tomu, že stropy sú v kostole vysoké a zrejme by dym z cigarety ľuďom v kostole nesmrdel tak ako v kaviarni. So stopercentnou istotou tvrdím, že fajčiarov bolo v kostole viac ako päťdesiat percent. Cestou domov som si sám odpovedal na otázku prečo si nevyšli fajčiari zapáliť pred kostol? Pretože sa to dá! Pre fajčiara nie je žiaden problém hodinu nefajčiť! Rozmýšľam o tom preto, lebo mi nie je jasné, prečo je n našej slovenskej krajinke (môj syn hovorí „kravinke") také ťažké presadiť zákon, ktorým sa jednoznačne a bez diskusie zakazuje fajčiť na verejných priestranstvách. Prečo sa vždy nájde nejaký „dobrodinec", ktorý tvrdí, že zastupuje záujmy fajčiarov a snaží sa zákon zmäkčovať . Napokon navrhne do zákona takú blbosť, že krčmár by mal oddeliť stavebnou prepážkou fajčiarsky priestor od nefajčiarskeho tak, aby nefajčiari nemuseli prechádzať priestorom pre fajčiarov. Ak si navrhovateľ takejto vsuvky do zákona myslí, že je ústretový voči majiteľovi krčmy, tak sa obrovsky mýli. Ja som bol tuhý fajčiar a vyhulil som denne dve až tri krabičky. Nikdy som nefajčil doma, aby mi tam nesmrdelo. Prestal som s fajčením po narodení syna. Trvá to už osem rokov a som spokojný. Nie je žiadny problém s fajčením prestať. Nevedia to iba tí, ktorí nechcú. Do krčmy idem iba tam, kde sa nefajčí. Je mi ľúto čašníčok, ktoré musia pracovať v smradľavom prostredí a nemajú tú česť spoznať „dobrodinca", ktorý sa chce postarať o to, aby v nafajčenom prostredí pracovali aj naďalej. Neviem o tom, že by sa majitelia krčiem pri prijímaní zamestnancov spýtali - nevadí Vám, že v tomto podniku sa fajčí? Nepýtajú sa. Považujú za automatické, že čašníkom to nevadí a tým zase ani nenapadne, aby si tak ako baníci pýtali príplatky za sťažené pracovné podmienky. Žiaden krčmár neplatí za zamestnanca zvláštne zdravotné pripoistenie za to, že muklujú v jeho podniku a ničia si zdravie. Cesta od kostola mi trvá asi desať minút a za desať minút každému z nás prebehne v hlave celý život a dokážeme vyriešiť všetky problémy sveta. Mojim problémom na tej včerajšej ceste z kostola bolo fajčenie, Každý fajčiar vie, že je to blbosť. Ak vyfajčí denne jednu škatuľku, robí mu to okolo tisícky mesačne a pred Vianocami by sa každému tých dvanásť tisíc hodilo. Nehovorím o špine ktorá je z cigariet, o páchnucich kabátoch, ústach a následnej investícii do žuvačiek. O bodreli ktorý je následne zo žuvačiek...Naspäť k fajčiarom. Prirodzené je nefajčiť a každý fajčiar ocení čistú a nezasmradenú krčmu. Napodiv sú fajčiari, ktorí chcú mať zdravé deti. Je to normálne? Prečo by nemali ich deti fajčiť, keď rodičia to robia? Je možné deťom zakazovať to čo sami robíme s argumentom, že im to škodí? Ako chceme potom vysvetliť, že to robíme? „Vieš Miško, už som s tým začal a neviem prestať. Nikdy s tým nezačínaj (lebo budeš také hovno ako ja). Nebudeš vedieť prestať." Takto nejako znejú vety, ktoré hovoríme do velikánskych a zvedavých očí svojich detí. Nikoho tak nevidia a nepočujú ako mamu a otca. V aute cestou domov z ihriska si mama zapáli a Miško sa trochu dovracia. Mama vie, že tatko išiel asi rýchlo. Alebo Miško vracal z tej cigarety? Spomenul som si, ako kedysi môj švagor odklepol popol z cigarety z okna auta, ktoré riadil. Popol vletel naspäť tým istým oknom a prisadol si na košieľku mojej sedemročnej dcéry. Všimli sme si to až vtedy, keď začala vrešťať, že ju „páli". Košieľku sme uhasili potom, ako sme vyplašení rýchlo zastali na kraji cesty. Švagrovi som vynadal tak, ako to dokážem iba ja. Pamätá si to.
Aj na to som myslel cestou domov z kostola. Vieme zakázať telefonovať v aute, ale fajčiť povolíme. Ako si nemám myslieť, že poslanci parlamentu sú tupci. Sú to tupci tupí a zlodeji (ako sa mi uľavilo) Verejne ospravedlňujú zmäkčovanie zákona na ochranu nefajčiarov lobizmom tabakových firiem. Ale veď vieme, kde lobovali. Veď ten lobing má svojich hovorcov - „dobrodincov" zmäkčovateľov. Jedným z nich je minister hospodárstva. Ten vie, že prachy sú viac ako zdravie a minister zdravotníctva, ktorý zákon predkladá, ho poslúchne. Minister hospodársva nevie, že aj nefajčiari majú peniaze a chcú ísť do krčmy. A možno by tam minuli viac ako fajčiari. A štatisticky je ich viac o tridsať percent. Má minister hospodárstva overené, koľko by mohli nefajčiari minúť peňazí v krčmách, keby tam boli? Nemá. Tára pravidelne do vetra tak ako táaji v parlamente. Je to bieda.
