Konkurovať pomaly dokonca môže oveľa tradičnejším témam, akými sú napríklad ekonomické alebo sociálne problémy.
Spolu s popularizáciou bezpečnostných tém sa do popredia dostáva aj otázka vzťahu dvoch hlavných subjektov globálneho bezpečnostného prostredia. Ich vzájomný vzťah by dnes väčšina z nás pravdepodobne nazvala skôr konkurenciou ako spoluprácou. Jedným dychom však treba pripomenúť, že ste ešte pár rokov dozadu mohli ruských vojakov stretnúť aj na chodbách centrály NATO v Bruseli. To, prečo sa zmenili vzťahy medzi NATO a Ruskom však nie je hlavnou témou tohto blogu. V skratke by som skonštatoval, že faktická anexia Krymu bola západom vnímaná veľmi negatívne a spustila špirálovitý proces sprevádzaný uvaľovaním rôznych druhov vzájomných sankcií, ktoré sú dodnes jedným z elementov, ktoré bránia zlepšeniu vzájomných vzťahov.
Jednou zo sporných tém, ktoré momentálne rezonujú, je rozmiestnenie ruských jednotiek v západnej časti Ruska a reakcia NATO v podobe rozmiestnenia jednotiek členských štátov v Pobaltí. Keďže by sa mali podobné témy vždy posudzovať výlučne z objektívneho hľadiska, pokúsim sa zachytiť obidve perspektívy.
Perspektíva NATO
Severoatlantická aliancia môže vo svojom pôsobení v posledných rokoch narážať na dva hlavné problémy, ktoré v niektorých členských krajinách (najmä v krajinách bývalej Varšavskej zmluvy) môžu spolu súvisieť. Jedným z nich je vzťah k Rusku, tým druhým chýbajúca podpora zo strany ľudí, o ktorú sa pričinila najmä veľmi nízka popularita vo východnejších krajinách aliancie.
Vzťah s Ruskom sa mení približne od roku 2010 (Rusko ako partner, spojenec), pri čom hlavný zvrat nastal v roku 2014, kedy NATO na diplomatickej úrovni reagovalo na postup Ruska v súvislosti s konfliktom na Ukrajine.
NATO má vo svojej podstate za to, že rozmiestnenie 330 tisíc vojakov na aliančných hraniciach a organizácia rôznych cvičení na rovnakom území sú prejavmi možnej plánovanej agresie Ruska voči jednému z členských štátov NATO. Z pohľadu NATO je teda reakcia v podobe rozmiestnenia 4 práporov na území Pobaltia a Poľska logická. Okrem spomenutých dôvodov rozmiestnenia jednotiek NATO Stoltenberg (GT NATO) spomenul aj rozmiestnenie ruských rakiet schopných plniť funkciu nosičov ZHN (zbraní hromadného ničenia) vo svojej enkláve Kaliningrad a zrušenie zmluvy s USA o likvidácii plutónia.
Dôvodov na rozmiestnenie jednotiek NATO na jej hranici je teda viacero. Štyrom medzinárodným práporom velí Kanada. Slovensko v danej operácii nemá mať významnú úlohu. Z nášho pohľadu je ale dôležitý fakt, že rozmiestnenie sa dotýka jedného z členov V4 (Poľsko) a že je mimo iného aj reakciou na počínanie si Ruska na území nášho východného suseda (Ukrajina).
Perspektíva RF
Ruské kroky taktiež naznačujú nie práve najlepší vzťah s NATO (vzájomne sa vnímajú ako protivníci). Pokiaľ sa jedná o hranicu s Pobaltím, nedá sa hovoriť o nelogických a zatiaľ pravdepodobne dokonca ani o agresívnych krokoch. Ruská federácia je z teritoriálneho hľadiska naozaj veľká a elity RF majú záujem o ochranu celého územia rovnako ako majú elity NATO záujem o ochranu územia NATO. Z tohto pohľadu si obe strany nemajú príliš čo vyčítať.
Rusko má taktiež odpor voči viacerým programom NATO a USA, ktoré voči svojej krajine považuje za problematické. Je dlhodobým odporcom amerického projektu protiraketovej obrany, v poslednej dobe sa veľmi kriticky stavalo k inštalácii protiraketového dáždnika NATO v Rumunsku. Tieto kroky NATO a USA považuje ruská strana za prejavy nedôvery a pracuje s rizikom možnej agresie NATO v budúcnosti.
Západná hranica Ruska je pri tom naviac pre Rusov veľmi citlivou témou. Jednak v historickej súvislosti, taktiež kvôli existencii vojensky veľmi jednoducho prekonateľného prostrediu, ktoré sa ťahá prakticky až po západnú Európu. Západná hranica Ruska je teda relatívne zraniteľná a Rusko preto venuje pozornosť jej dostatočnej ochrane.
Syntéza perspektív
Čo ma na dnešnom pohľade niektorých médií najviac dostáva, je okatá jednostrannosť. Nedá sa v prípade NATO hovoriť len o dobrých úmysloch a v prípade RF len o zlých a agresívnych. Kroky oboch strán sú vo svojej podstate logické, avšak aj napriek tomu by nemuseli byť také výrazné pri existencií väčšej miery komunikácie.
Pokiaľ sa jedná o možnosť použitia ZHN, tá nie je podľa mojej mienky pravdepodobná. Dôsledky, ktoré by malo použitie jadrovej zbrane pre obe strany sú dostatočne odstrašujúce na to, aby k tomu jedna z nich pristúpila.
Zlomom vo vzájomných vzťahoch môže byť nedávny nástup Donalda Trumpa do úradu prezidenta USA. Celkom dobré vzťahy nového prezidenta USA s ruským prezidentom Putinom by mohli viesť nie len k stabilizácii situácie na hranici NATO s RF, ale taktiež k efektívnejšiemu boju so spoločnými hrozbami – najmä s terorizmom a s organizovaným zločinom.
NATO naviac pravdepodobne nemá dostatočné sily na to, aby mala schopnosť v Pobaltí konkurovať armáde RF. Rusi by boli podľa štúdie amerického think tanku Rand Corporation v prevahe čo sa týka počtu tankov aj obrnených vozidiel. Vzhľadom na medzinárodnú povahu práporov NATO by mohol nastať problém taktiež v komunikácii, ktorá je pre napĺňanie moderných vojenských taktík a stratégii nevyhnutná.
Pre všetky vyššie uvedené argumenty prichádzam k záveru, že si NATO musí dobre premyslieť každý ďalší krok súvisiaci so vzťahmi medzi alianciou a RF. Zlepšiť by sa mala komunikácia, zvýšiť by sa mala dôvera. Problematické je taktiež jednostranné vnímanie reality, ktoré sa deje pravdepodobne na oboch stranách. Slovensko je súčasťou NATO a práve z toho dôvodu sú podobné témy pre krajinu veľmi podstatné a to som v tomto texte takmer opomínal blízky vzťah Slovenska s Ruskom.
