Deň prvý – k brehom Popradského plesa
Majiteľ hotela nemal nič proti môjmu skorému príchodu, takže prvá túra začína hneď ráno. Po polhodine v preplnenom vozni TEŽ ma na zastávke Popradské pleso konečne ovalí svieži tatranský vzduch. S hŕstkou turistov sa ešte trochu potlačím pri smerovníku, ktorý sľubuje 65 minút cesty, a potom sa už po asfaltke vydávam vlastným tempom k cieľu. Po necelej hodine z nej ale nečakane schádzam. Obete vysokohorských nástrah si zaslúžia krátku spomienku. Pietnu atmosféru na Symbolickom cintoríne síce uvoľňujú všadeprítomné maľované kríže, no dôraz na opatrnosť (nielen) počas zvyšnej štvrťhodiny k brehom Popradského plesa je na mieste. Posedením pri priezračnej hladine jedného z najkrajších tatranských jazier sa však deň zďaleka nekončí. Bodku za ním dajú až fascinujúce výhľady otvárajúce sa počas hodinovej trasy vedúcej náučným chodníkom na Štrbské Pleso.
Deň druhý – pod vodopád Skok a k Plesu nad Skokom
Včerajšia cesta z Popradského plesa na to Štrbské naznačila, že v okolí snáď najobľúbenejšej tatranskej destinácie sa to peknými turistickými trasami hemží. Voľba padá na mnohými odporúčaný vodopád, ktorého návšteva sa dá spojiť s výstupom k plesu hneď nad ním. Žltá značka avizuje ľahšiu prechádzku, čo sa po prvých metroch mierne stúpajúcou Mlynickou dolinou potvrdzuje. Tatry ale nemožno podceniť. Človek tu dostane do tela aj za hodinu cesty. Z diaľky sa ozývajúci zvuk padajúcej vody ma však núti pridať. Je to on, sám Skok. Mohutný, divoký, príťažlivý. Sledovanie nespútaného živlu musí počkať, pretože niekde nad skalnou stenou sa ukrýva cieľ č. 2. Nasledujem dav, ktorý si pri šliapaní strmým chodníkom pomáha reťazami. Po najťažších 10 minútach dnešnej túry prichádza odmena. Usádzam sa na mohutný balvan a v domnení, že príroda je najlepší umelec, pozorujem Pleso nad Skokom.
Deň tretí – k Velickému plesu a k vodopádu za ním
Nižšia nadmorská výška, no zhruba dvakrát toľko chôdze. Z Tatranskej Polianky je to k Velickému plesu dobré 2 hodiny. Samozrejme, ak ďalšiu hodinu nestrávim vyjedaním posledných čučoriedok. Predbiehajúci český párik má však varuje, že mrakov na oblohe pribúda a mal by som si pohnúť. Nechám si poradiť a v tesnom závese za nimi sa dostávam na Velickú poľanu. Takéto výhľady doprajem každému. Nie nadarmo sa v Sliezskom dome ubytovávajú mladí aj starí, domáci aj cudzinci. Matematika ma momentálne netrápi, takže úvahy nad oprávnenosťou alpských táx za pobyt nechám na druhých. Radšej si vychutnávam pokojné Velické pleso a Velický vodopád za ním.
Deň štvrtý – z Hrebienka do Tatranskej Lesnej
Predpoveď počasia neveští nič dobré. Riskovať sa mi nechce, takže cestu na Slavkovský štít skrátim len po Hrebienok. Či je leto, či je zima, o ruch tu núdza nie je. Zdá sa, že srncovi to vôbec nevadí. V Príjemnej zóne pózuje všetkým, ktorí si prišli zdriemnuť do open-air spální. Zamračená obloha ale ochladzuje drevené lehátka a vyháňa turistov na prechádzku k rôznym cieľom. Kým niektorí smerujú napriek predzvesti búrky na Skalnaté pleso, iní sa uspokoja s neďalekou Bilíkovou chatou a pod ňou hučiacimi Vodopádmi Studeného potoka. Práve zostup okolo nekonečne dlhého potoka smerujúceho takmer do Tatranskej Lesnej mením za pôvodne plánovanú jazdu pozemnou lanovkou z Hrebienka do Starého Smokovca. A vôbec neľutujem.
Deň piaty – za tatranskou architektúrou a na najvyššiu kalváriu
Ľudské výtvory sa tým prírodným rovnať nemôžu, no prehliadka tatranskej architektúry má takisto čím zaujať. Ako obdivovateľ drevených kostolov začínam deň v Novom Smokovci. Šikovná stavbička nie je v týchto končinách jedinou svojho druhu. O pozornosť sa uchádzajú aj sakrálne klenoty z Tatranskej Javoriny, Tatranskej Kotliny či susedného Starého Smokovca. Práve v jeho zákutiach objavujem viacero objektov postavených v typickom hrazdenom štýle, ktoré slúžia ako sídla múzeí, hotelov alebo reštaurácií. V pulzujúcich smokoveckých uliciach mi však začína chýbať kontakt s nedotknutou prírodou. Zmeniť sa to pokúšam putovaním na miestnu kalváriu , údajne najvyššiu v strednej Európe. Obchádzam umelecké inštalácie, ktoré dali jednotlivým zastaveniam kreatívnu vizáž, a po polhodinke sa ocitám na Peknej vyhliadke, opäť v zajatí jedinečnej tatranskej prírody.
Deň šiesty – do botanickej záhrady a regenerácia v AquaCity
6:42, posledný deň pred presunom do Západných Tatier. Úpenlivo zvažujem, kde zakončím pôsobenie v tých Vysokých. Po zistení, že v Tatranskej Lomnici sa dá navštíviť botanická záhrada, je rozhodnuté. Tatranská príroda ako na dlani, skvelý nápad. Síce nepatrí k najväčším a druhovo najbohatším, no skladba expozície vysokohorského rastlinstva ju dostáva na vrchol môjho „zoznamu videného“. Čo ale s načatým dňom? Cestou z botanickej záhrady sa zastavujem pri Tatrabobe. Vyše 480-metrový zjazd plný adrenalínu, môže byť. So záujmom ešte hľadím na štýlovú budovu Hotela Lomnica, pri ktorej mi dochádza, že telo potrebuje trochu regenerácie. Smer je jasný – AquaCity Poprad. Šanca zaplávať si v 50-metrovom plaveckom bazéne, bohužiaľ, na Slovensku neprichádza každý deň.
Deň siedmy – Žiarskou dolinou
Času je pomenej a len cesta do obce Žiar s následnou túrou k Žiarskej chate zaberie aspoň 2 hodiny. Nehovoriac o zastávke v Medvedej štôlni. Príležitosť okúsiť život baníkov a stretnúť nejakého Permoníka sa mi však nenaskytá. O 9:15 tu nie je po nikom ani stopy. Ostáva len pokračovať asfaltkou, ktorá má spočiatku vedie pomedzi husté lesy s takmer žiadnymi výhľadmi. Po prejdení „esíčkovitých“ zákrut na polceste sa situácia rýchlo mení. Z diaľky sa vypínajú vysoké končiare, pod ktorými sa náhle vynorí Žiarska chata. Zašlá sláva jej návštevnosť nijak neznížila, takže pri rozcestníku za ňou počuť Čechov, Rusov aj Poliakov. S niektorými kráčam rovnakým smerom po Šarafiový vodopád, húževnato sa predierajúci cez zeleňou obrastené skalky. Aj mi začína byť ľúto, že nemôžem pokračovať po ich stopách. Až teraz si uvedomujem, že týždeň v Tatrách je príliš málo. Málo by bol zrejme celý mesiac. Nevadí. Krok po kroku, týždeň po týždni, a zážitkov sa nazbiera.
