Mt. Kilimanjaro je hora, ktorá láka cestovateľov po celom svete. Hora, ktorej tri vrcholy Kibo, Mawenzi a Shira, čnejú nad Africkými savanami a robia z tohto stratovulkánu najvyššiu sopku, nielen v Afrike, ale aj na východnej pologuli. Hora, ktorej vrch Kibo z 5895mnm je najvyššie voľne dostupným vrcholom na svete. Hora, patriaca do skupiny „SEVEN SUMMITS“, kráľov siedmich kontinentov, ktoré sa všetky podarí zdolať len vyvoleným. Mt. Kilimajaro, najvyššia hora afrického kontinentu a môj najbližší cieľ.
Po prvom neúspešnom pokuse vybrať sa na najvyššiu horu Afriky v roku 2020, samozrejme kvôli pandémii, ktorá udrela na náš svet ako blesk z jasného neba, som si nebol istý, či sa tam vôbec dostanem. Nadšenie opadlo, pandémia nás zavrela na dlhé mesiace do bubliny, z ktorej nebolo úniku a ja som sa akosi prestal trápiť tým, kedy sa mi tento nápad či sen splní.
Prešlo niekoľko mesiacov a náhoda mi priniesla kontakt na človeka, ktorý pozná človeka, ktorý pozná človeka. Určite to poznáte. Čuduj sa svete, moja štastná hviezda sa opäť raz predviedla v tom najlepšom svetle a do náručia mi vložila Msafiriho. Msafiri, 51 ročný bývalý učiteľ z mesta Moshi, ktoré je vstupnou bránou na všetky výstupové treky na horu Kilimanjaro, je sprievodcom výstupmi na horu Kilimajaro s viac ako 30 ročnými skúsenosťami. Najskôr ako nosič, potom ako kuchár a dnes je ním vrcholový sprievodca s vlastným tímom ľudí, ktorí vám váš výstup zorganizujú od A po Z. Keďže sa na horu Kilimanjaro nedá vystupiť bez certifikovaného sprievodcu, a do rúk sa mi dostal tento skúsený, kilimanjarským vetrom ošľahaný chlapík, vedel som, že teraz je tá chvíľa, keď už nie je cesty spať.
Slovo dalo slovo a som tu. Stojím na letisku v Moshi a rozmýšľam, či uvidím niekoho stáť s menovkou Robert v letiskovej hale. No letisková hala tu akosi chýba. Nesmelými krokmi pokračujem von z letiska, a keďže moja hlava deravá si nezapamätala ako Msafiri vyzerá, čakám čo bude. Prvý človek, ktorého cestou stretávam ma oslovuje „Robert, how are you?“. Haluz, naozaj haluz. Je to Msafiri a smeje sa od ucha k uchu. Hneď ma informuje, že od nášho prvého kontaktu sme si vymenili nie menej než 1700 správ, a že je veľmi rád, že som konečne dorazil. Ja sám som veľmi rád, že konečne je to tu, a tie tri mesiace príprav sa konečne pretavia do skutočného zážitku, ktorý som si toľkokrát prehrával vo svojej malej makovici. Nasadáme do auta a výražeme smer Arusha. Tam totižto dnes začínam. Keďže sme na poslednú chviľu museli zmeniť trocha plán kvôli letenkám, tak mi v itinerári vyskočili dva voľne dni, ktoré budem tráviť na Safari. Ale o Safari nabudúce.
Prvý autentický kontakt s africkým svetom zažívam po návrate zo Safari do mesta Arusha, a následnej ceste z Arushi do Moshi. Cestujeme totižto obyčajným linkovým autobusom, a je to teda naozajstný zážitok. Už autobusová zastávka v Arushi je miesto, ktoré vo vás zanechá zaujímavé poznatky. Všade sú ľudia, veľa ľudí, veľmi veľa ľudí. Jedno veľké ľudské mravenisko. Do autobusu sa dostávame len tak tak. Je totižto naprataný nie len cestujúcimi, ale aj ich batažinou, ktorá je nie len na streche autobusu, ale aj v uličke medzi sedadlami, na hlavách cestujúcich a všade, kde sa len dokáže vtesnať. Zistil som zaujímavu vec. Autobusy tu neodchádzajú ako u nás na presne stanovený čas, ale až v prípade, že sú naozaj plné, a to doslova. Sedím teda pricvaknutý na sedadlo, obložený svojím batohom, potím sa ako diviak, a ani vlastne neviem ako dlho a kam vlastne ideme. No hadám to nejako dopadne. Vedľa na sedadle sedia deti, pre ktoré som živá atrakcia a ich úsmevy napovedajú, že to so mnou až tak zlé nebude. Zotmelo sa akosi rýchlo a ja netuším, že prichádza top zážitok dnešného dňa. Asi dve hodiny dlhá cesta je plná adrenalínu, ktorý si asi užíva jedine vodič autobusu. Takéto blaznivé predbiehania a následné brzdenia do skoro úplného zastavania, som ešte nikde na svete nezažil. Svetlá oproti nám sa ale v sekunde mihajú okolo nás a stále sme na ceste a ideme ďalej. Obiehame, brzdíme, obiehame, brzdíme. Na niekoľkých zastávkach sa do okien tlačia miestni podnikavci, ktorí sa snažia predať pasažierom vodu, oriešky, a kopu ďalšieho tovaru. Je naozaj niečo neuveriteľné, koľko ľudí sa pri okienkach za tak krátky čas vystrieda. Cesta ubieha pomaly, teplo sa v plnom autobuse začína zvyšovať a ja stále neviem ako dlho ešte. Ešteže africké rytmy, ktoré nám spríjemňujú cestu, davajú zabrať mojej pravej hemisfére, a čoskoro si tu pekelnú cestu už ani neuvedomujem. No našťastie čoskoro sme v Moshi, a ja s úsmevom na tvári opuštam autobus, v ktorom som žažil prvé úžasné stretnutie s africkou realitou.
Centrum Moshi je skoro ako autobuska v Arushi. Dávam si tu neskorú večeru a niekoľko pív s Msafirim na zoznámenie. Dosť dôležita informácia je, že znova fajčím. Na nejakom podcaste som počul, že zasraté fajčiarske pľúca sú lepšie ako krásne čisté nefajčiarske, pre prekonávanie vysokohorskej choroby, ktorá na mňa bude číhať už čoskoro. Tak si s novým kolegom bafkáme a bavíme sa o živote. Do hotela sa dostávam okolo desiatej večer. Ráno vyrážam na trek, tak hádam zaspím bez problémov. V noci ma trápi teplo. Niečo sa mi aj snívalo, ale neviem si spomenúť čo to bolo. Určite som nelietal.
Ráno ma ale čaká ďalšie prebudenie do africkej reality. Sprcha je studená ako voda v našej sačurovskej studni, a aj keď je otužovanie teraz vo veľkom kurze, takto som si to naozaj nepredstavoval. Vlastne je to posledná sprcha, ktorú si dávam pred trekom, a keďže som už nejaké tie viacdenné pochody zažil, tak neverím, že cestou niečo ako sprcha nájdem. No svet je dnes takýto, s nikým sa nehrá. Na bare si dávam rannú kávu a raňajky, a ani nedúfam, že Msafiri príde načas. Žiaľ, tanzanijsky výraz „ pole, pole“, „pomaly, pomaly“, tu platí na všetko. Dostávam sa na wifi a trocha surfujem po webe a posielam info domov, že zatiaľ je všetko v poriadku. Samozrejme mám všetko pripravené a hodinu čakám ako na ihlách kedy už dôjdu. Kedy už konečne vyrazíme v ústrety najvyššej hory Afriky.
Msafiri prichádza s akademickým meškaním, učiteľa v sebe nezaprie. Z dodávky, ktorá nás zavezie k bráne Umbwe, vystupujú na niekoľko dní moji najbližší súputníci. Tak Msafiriho už poznáte. Ďalším členom výpravy je kuchár Heaven, ktorý aj naozaj má taký anjelský pohľad v očiach. Najmladším členom výpravy je Colman, môj pre tento trek, osobný asistent. Ide ma jebnúť ako to majú všetko rozdelené. A aby nás nebolo málo, a vedeli sme všetko vyniesť hore, tak Baltazar a Richard budú s nami tiež. Ako mi neskôr povedal Msafiri, tak nosič Richard je veľmi šťastný, že si môže zarobiť, a na Vianoce potešiť svoju rodinu. Je totižto pravda, že v dobe pandémie to majú ľudia, ktorí žijú z hory Kilimajaro, veľmi ťažké. Vačšina turistov si výstupy na Kili rieši cez veľké agentúry a na týchto chlapov, ktorí nemali toľko štastia, aby ich takéto spoločnosti zamestnali, akosi nezostáva. Inak, skoro som zabudol. Dnes je 20.12.2021 a môj vrcholový termín je na Vianoce. Takže, keď sa vy budete prebúdzať do Vianočného rána, ja ak vesmír dá, budem stáť na najvyššej hore Afriky.
Po zoznámení si robíme prvú spoločnú fotku a nasadáme do auta. Samozrejme, ako je tu zvykom, sedím opäť vpredu, zatiaľ čo môj tím sa tlačí vzadu s vybavením a zásobami. Preplnené auto páli pod horu k bráne Umbwe, kde budeme začínať môj vianočný trek, na najvyššiu voľne dostupnú horu sveta a najvyššiu horu Afriky, horu Kilimajaro.
Pokračovanie už čoskoro.
Ak sa Vám tento článok pačil, dajte odber a do komentu mi napíšte Vaše postrehy. Budem rád za každú spätnú väzbu.
Informacie ohľadom možnosti treku na Mt. Kilimanjaro s Msafirim a jeho super týmom na mojom instagrame. https://www.instagram.com/travel_like_jeammy_/
