Táto noc bola dlhá. Veľmi dlhá. Vo vlhkom spacáku sa mi spalo úplne nadraka. Časté budenie sa do vlhkej reality nebolo teda nič moc. Deň ale nezačína zle. Už podľa svetla v stane zisťujem, že vonku by malo byť krásne jasné ráno. Vytragedím sa zo stanu a vonku ma naozaj čaká niečo úplné iné ako to bolo včera. Na oblohe malá oblačnosť a vychádzajúce slnko dáva svojimi lúčmi jasne najavo, že dnes by to mohol byť práve jeho deň.
Raňajky v takto úžasnej rannej zore chutia výborne. Až teraz, keď sedím a dávam si rannú kávu, vidím ako je CampBaranco rozsiahly. Aj včerajšie hlasy sa dnes menia na konkrétne osoby, ktoré tak ako ja, práve riešia svoje ranné rituály. Jedinou chybičkou krásy dnešného rána je, že mi začína kvalitne tiecť z nosa.
Pri káve si s Msafirim dávame ranný brífing o dnešnom putovaní. Dnes nás čaká čosi cez päť kilometrov pochodu s prevýšním nie viac ako 400 výškových metrov. Dnešný deň je preto nielen aklimatizačným, ale aj trocha oddychovým. Aj keď nastúpame nejaké výškové metre, nocovať budeme v iba o niečo vyššej nadmorskej výške ako dnes. Aj čas dnešného pochodu by nemal presiahnuť štyri hodiny. Výrážame čosi pred pol ôsmou.
Keďže je Camp Baranco bod spojujúci Cestu Umbwe s ďalšími dvomi cestami, bude nás dnes na chodníku už trocha viac. Práve tej hlavnej vlne by sme sa teraz chceli vyhnúť. Msafiri mi vysvetľuje, že najťažší úsek dnešného dňa nás čaká hneď za Campom Baranco.
Stena Baranco je 257 metrov vysoký útes sopečného pôvodu a nie je to úplne chodníková turistika. Niektoré úseky je treba preliezť po štyroch, ale inak nič, čo by obyčajný slovenský turista nezvládol. Stena Baranco je zatiaľ najťažším úsekom, ktorým prechádzame.
Celkom strmé stúpanie s viacerými technickými úsekmi je o to ťažšie, že sa neustále musíte uhýbať rýchlejším a cesty znalejším tunajším nosičom. Niektoré zrázy do doliny sú naozaj strašidelné, hlavne vo chvíli, keď po nich kráčajú africkí nosičí s nákladmi na krkoch či hlavách v šľapkách alebo teniskách. Naozaj mi niekedy príde až smiešne, ako sa v Európe navliekame do najnovších Gore-Tex, Polartec a Vibram vecí a na trekoch po celom svete stretávam ľudí, ktorí dokážu v týchto niekedy až extremných podmienkach využívať priam archaické vybavenie. Len tu som dnes videl stúpať frajerov v Crocsach, kožených sandáloch či pracovných bagandžiach. Ako by povedal Kpt. Troník, „sú to oceľoví chlapi“.
A aby som skončil o tom vybavení, dnes mám na nohách nové Asola, keďže tenisky zo včera nedokázali poriadne preschnúť. Samozrejme majú Vibram podražku, Goretex a neviem čo všetko. Takže som sem úplne peckovo zapadol. Stúpame vyššie hore stenou a ja si začínam uvedomovať, že sme už celkom vysoko. Nie kvôli príznakom výškovej choroby či strachu z výšky, ale kvôli tomu, že mraky už nie sú nad nami, ale pod nami. A mraky, ktoré sú teraz pod nami neveštia naozaj nič dobré, keďže sanejako veľmi rýchlo približujú.
Tak, ako som predpokladal, nám nedali ani chvíľu posedieť po zdolaní steny Baranco. Začína opäť pršať a my vyrážame ďalej. Zasa sme v hmle, daždi a vetre ako skoro celý včerajší deň. Najťažší úsek dnešného dňa ale máme v zdraví za sebou, a tak nestrácame nadšenie z nového dňa na hore Kilimanjaro. Inak, dnes a vlastne už aj kúsok včera, sa pohybujeme v ďalšom klimatickom pásme, ktoré počas výstupu na vrchol hory Kilimanjaro môžete zažiť.
Takzvaná Alpine Desert je pásmo, kdeaj napriek mojim skúsenostiam, je veľmi málo vody, a preto tu prežijú iba tie najodolnejšie rastliny. Je to nehostinné prostredie s veľkými výkyvmi teplôt počas dňa a noci. Je to miesto, ktorému kraľujú machy, lišajníky a kadejaké trávy, ktoré len sem tam vykukujú spoza sopečných balvanov. Je to miesto, kde krajine dominujú členité skalné útvary, a za dobrého počasia, aj krásny výhľad na vrchol Kibo.
Mne sa však zatiaľ viac ako tri štyri metre pred seba vidieť akosi nedarí. Cesta nám ale aj napriek dažďu ubieha veľmi dobre, tempo je už oveľa rýchlejšie ako keď sme začínali pri Umbwe Gate, a aj tradičné „Pole, Pole“, už počujem čoraz menej. Asi ani môjmu africkému priateľovi sa v daždi nechce pochodovať viac ako je potrebné. Do Camp Karanga prichádzame po necelých 4 hodinách pochodu. Všetko mi zasa úplne pripomína včerajší deň, zasa vidím len siluety stanov a z každej strany počujem kopec hlasov. Dnes to bude ešte naozaj dlhý deň, keďže je obed a vonku je opäť počasie, že by ste tam ani susedovho kocúra nevyhnali.
Sedím v stane, čakám na obed a modlím sa, aby nás tá hustá hmla už nechala na pokoji. Snažím sa sušiť si veci, čo mi navlhli včera a zmokli dnes, ale chcelo by to slnko. Po obede vyrážam preskúmať tábor, a snáď si opäť od niekoho požičať nabíjací kábel. Vonku začína silnejšie fúkať, čo by mohlo znamenať, že aj mraky sa trocha potrhajú a vyjde opäť raz slnko. Celé poobedie trávim v stane. Zajtra ma čaká Camp Barafu a z neho už len vrchol. Keďže sa pomaly, ale isto blížime k cieľu, chvíľa pohody v spacáku určite nezaškodí.
Ak sa Vám tento článok pačil, dajte odber a do komentu mi napíšte Vaše postrehy. Budem rád za každú spätnú väzbu.
Informacie ohľadom možnosti treku na Mt. Kilimanjaro s Msafirim a jeho super týmom na mojom instagrame. https://www.instagram.com/travel_like_jeammy_/
