Slovenský národný archív sa nachádza vo veľmi príjemnom prostredí Starého Mesta v Bratislave, neďaleko Horského Parku. Je najväčším a najvýznamnejším verejným archívom. Zároveň je aj hlavným vedecko-výskumným a školiacim pracoviskom v oblasti archívnictva na našom území. Je dielom jedného z najvýznamnejších slovenských architektov z povojnového obdobia Vladimíra Dedečka. Okrem iného bola táto budova v roku 1983 ocenená plaketou medzinárodnej archivárskej konferencie „XXII. Table ronde des Archives“. Nechcem sa tu ale rozpisovať o nezanedbateľnom kultúrnom prínose architekta pre naše hlavné mesto. Chcem len upozorniť na to, ako si „vážime“ také dôležité inštitúcie, ktoré majú chrániť a obhajovať našu históriu a uchovávať ju pre ďalšie generácie. Ako hovorí klasik: „Ak sme národ bez pamäti, tak v budúcnosti iba zopakujeme to zlé, čo sme si nezapamätali.“
K Slovenskému národnému archívu totiž vedie krátka cesta. Aj keď je majetkom Slovenskej republiky, spravuje ju pravdepodobne mesto Bratislava. A tu začína celý príbeh, ktorý asi nikdy neskončí.
Príjazdová cesta vznikla v časoch keď sa budoval samotný archív. V bezprostrednom okolí, postupom času, narástli bytové budovy. Niektoré využívajú aj spomínanú komunikáciu. Nuž, a ako to už po tých skoro štyridsiatych rokoch býva, cesta má už polčas rozpadu za sebou a je otázka času krátkodobého horizontu, kedy bude po nej môcť jazdiť len ťažká bojová technika.
Po desiatkach rokoch užívania sa objavili výtlky. Nie jama, alebo dve. Celá cesta vyzerá doslova ako pokožka pubertiaka v hormonálnom rozkvete. Skutočne prejsť po nej autom dá riadne zabrať. A keďže rozumiem, že miestna samospráva nemôže vedieť o všetkom čo sa v našom meste udeje, ako obyvateľ a občan zaujímajúci sa o dianie v mojom bezprostrednom okolí, oznámil som problém na stránke odkazprestarostu.sk. Následne som zistil, čo vlastne znamená pre slovenského úradníka tak typická vrcholová športová aktivita v hode horúcim zemiakom. Zdá sa mi, že na bratislavskom Magistráte je odpoveď: „Ďakujeme za Váš podnet, dovoľujeme si Vám oznámiť, že uvedená časť ulice nie je v správe hlavného mesta“ prednastaveným templejtom zasielaným automaticky na každý podnet zaregistrovaný na tejto stránke. Potom prišla odpoveď z mestskej časti Staré Mesto. Vraj rekonštrukciu majú v pláne. Mali. Avšak úplne inú časť cesty. Po upozornení, že jamy ostali jamami, lebo opravili výtlky na druhom konci, prišla odpoveď. Spomínaný úsek má v správe Magistrát. Po naliehaní prišla skoro po roku opäť správa. Opäť z Magistrátu. Z oddelenia vzťahov s verejnosťou. Vraj ďakujú za podnet a postupujú ho príslušnému útvaru. To bolo v marci. Odvtedy pretieklo veľa vody Dunajom a výtlky skutočne nie sú už výtlkmi ale poctivými jamami.
Zistiť kto spravuje tento stometrový úsek komunikácie je relatívne problém. Cesta leží na pozemku, ktorý je vo vlastníctve Slovenskej republiky, Ministerstva vnútra. Podľa stránky Starého Mesta je cesta v správe Magistrátu. Okrem komunikácie cez stránku odkazprestarostu.sk sme komunikovali priamo oslovením dotknutých úradov, ale beznádejne. Horúci zemiak lietal medzi úradníkmi intenzívnejšie ako loptička na finále svetového turnaja v ping-pongu v Šanghaji. Asi by mali k trvalému pobytu vždy dávať nejaký zoznam spravovaných objektov konkrétnou inštitúciou v bezprostrednom okolí. Pre istotu.
Takže po roku je nebo stále modré, tráva zelená a cesta k Slovenskému národnému archívu deravá ako švajčiarske syry. Na Slovensku to už pokladám tak nejak za pravidlo. Nech už tú cestu spravuje ktokoľvek. Každý úradník tú svoju výplatu dostane vždy aj keď si svoju prácu neodvedie. Nech. Fakt, že miesta alebo budovy, ktoré majú niečo dočinenia s našou históriou a mali by byť pýchou pre všetkých a odkazom pre ďalšie generácie, sú permanentne zanedbávané. Až mi to pripadá, akoby to niekto robil naschvál. Aj v takom prípade, ako je cesta k Slovenskému národnému archívu. Asi si ozaj zodpovední úradníci neuvedomujú, že súčasnosť je tu iba vďaka našej histórii.
