Na macošské správanie zriaďovateľa si už zvykli, veď už roky dostávajú iba tabuľkové platy, ktoré nedosahujú ani úroveň priemernej mzdy v národnom hospodárstve. Aby toho však nebolo málo, nad ustanovizne, v ktorých vychovávajú naše deti, „zavesilo" mesto Damoklov meč racionalizácie. Rušenie, zlučovanie a elokovanie sú v súčasnosti na mestskom odbore školstva najčastejšie používané slová. Kvalita výchovno-vzdelávacieho procesu, dosiahnuté výsledky škôl a jasná stratégia smerovania školstva spojená s logikou sú naopak pojmy, ktoré úradníci na meste tvrdošijne odmietajú. Dookola vyrábajú účelové tabuľky dokazujúce zlé hospodárenie na školách. Nútia školy prepúšťať a zároveň robia rozhodnutia, ktoré riaditeľom zakazujú aspoň trochu učiteľom prilepšiť preplatením reálne odučených nadčasov. Začína mi to pripomínať stredovek, aj keď spôsob upaľovania sa značne zmodernizoval. Žilinský učiteľ (vo všetkej úcte) je však asi naozaj čarodejník. Hoc, „prikovaný" na hranici, ešte stále cíti zodpovednosť voči deťom a ich rodičom a s vypätím všetkých síl bojuje s plameňmi mašinérie úradnej moci. Dokedy však vydrží, kým skutočne nevyhorí? Možno ste si, zaujatí prezidentskými voľbami, ani neuvedomili, že dnes je Deň učiteľov. Skôr ako zajtra odvolíte, skúste sa zamyslieť, čím by sme našim žilinským učiteľom vedeli pomôcť. Veď aj hlavu štátu musel niekto učiť.
P. S.: Komenský sa v hrobe obracia a my veríme, že bude lepšie...
