Jung teda vo svojej eseji Po katastrofě z roku 1945 (Vknihe Duše moderního člověka) píše: Pseudologia phantastica je „forma hysterie,která se vyznačuje zvláštní schopností věřit vlastním lžím... Nic nepůsobí takpřesvědčivě jako lež, kterou si člověk sám vymyslel a které sám věří, nebozlý čin nebo úmysl, který člověk považuje za dobrý. V každém případě jemnohem přesvědčivejší než veskrze dobrý člověk nebo dobrý čin anež zlý člověka jeho veskrze zlý čin“.
Čo to má spoločné s Kristom?
Vladimír M. podľa môjho osobného úsudku používa polopravdu ako pracovnú metódu – lebonie je pravdou, že skutok (t. j. že Ivan Lexa navádzal na vraždu RobertaRemiáša) sa nestal, ale že nejestvujú jednoznačné dôkazy o tom, že IvanLexa navádzal na vraždu Roberta Remiáša. Viac o zarážajúcichskutočnostiach (týkajúcich sa napríklad krvnej skupiny na črepine, ktorú pripitve vytiahli z hlavy Roberta Remiáša), ktoré obsahuje spiso zavraždení Roberta Remiáša, si prečítajte tu .Aj preto v tomto prípade nepoužívam Kňažkovo okrídlené prirovnanieo lži ako pracovnej metóde Vladimíra Mečiara. A ešte preto, že najavovychádzajú skutočnosti, o ktorých táto verejnosť nevedela a ktoréboli pred ňou zatajované desať rokov.
Inou pracovnou metódou Vladimíra M. je (za)mlčanie. VladimírM. – ako presne postrehol Vladimír Palko – mlčí o dôvodoch, prečo udelilamnestiu na činy, ktoré sa stali v súvislosti so zavlečením Kováča ml. docudziny. Kým však nebude táto druhá amnestia (pokus o zamlčanie celého trestnéhočinu) zrušená, verejnosť ani nebude mať šancu sa pravdu o únose Kováča ml.a o prípadných aktivitách Vladimíra M. a Ivana L. dozvedieť.Nepochybujem, že Mečiarove amnestie sú morálnym suterénom a nevylučujem,že ich zrušenie je suterénom právnym, ako hovorí premiér Robert Fico – hociosobne sa prikláňam skôr k Radbruchovej novele, ktorú v dôvodovejspráve k návrhu zákona spomínajú predkladatelia z KDH: „Konfliktmedzi spravodlivosťou a právnou istotou je možné riešiť len tak, žepozitívne právo reprezentované zákonmi a mocou má prednosť aj vtedy, ak jeobsahovo nespravodlivé a neúčelné, vyjmúc prípad, keď rozpor medzipozitívnym právom a spravodlivosťou dosiahne takú neznesiteľnú mieru, žezákon musí ako „nenáležité právo“ (unrichtiges Recht) spravodlivosti ustúpiť.“
S doplnkom, o ktorom som hovoril už vlanis generálnym prokurátorom Dobroslavom Trnkom. Na otázku – „V jednomrozhovore dávnejšie ste mi povedali, že rád čítate historickú literatúru a dnesste hovorili, že ste nenašli prípad zrušenia amnestie. Nie ste historickýústav, ale pamätáte si na prípad z minulosti, keď bol zavlečený do zahraničiasyn hlavy štátu a zrejme aj s pomocou štátnej inštitúcie, a premiér disponujúciprávomocami prezidenta tento čin amnestoval? Toto je jedinečný prípad a možnoaj jeho riešenie by malo byť jedinečné.“ - mi generálny prokurátor odpovedal:„Toto si nepamätám, naozaj. Možno kvalifikovanejší historici by nám to vedeliozrejmiť.“
Podľa môjho osobného úsudku, keby boli Vladimír M.a Ivan L. nevinní v kauze zavlečenia Kováča ml. (lebo pochybnostio tom, že Ivan L. a Ľudovít H. marili vyšetrovanie tohto zavlečenia,vyvrátil Ľudovít Hudek potvrdením pravosti jeho telefonického rozhovoru s IvanomLexom), určite by urobili všetko pre to, aby sa pravda o únose dostala nasvetlo sveta.
Čo má strach Vladimíra M. z pravdy spoločnés Kristom?
