Zrejme väčšina mužov stredného a vyššieho stredného veku si ešte pamätá také niečo ako Čata v útoku (na google som toho veľa nenašiel - ale kto sa chce pohrajkať, môže tu).
Súčasťou takéhoto útoku, lepšie povedané predohrou, býval delostrelecký alebo letecký útok na opevnené pozície nepriateľa. A po takejto intenzívnej príprave (moderne sa tomu hovorí kampaň), ktorá mala rozvrátiť nepriateľské pozície, nasledoval útok bojových jednotiek (ja som bol síce veliteľ strážnej jednotky, ale v prípade nasadenia by som bol bigoš poľný, severným vetrom chladený, čiže budem písať o motostreleckých útvaroch). Dôležité bolo, aby NAŠA delostrelecká alebo letecká kampaň mala dobre zmapované a zamierené súradnice nepriateľských pozícií - teda, toto bolo dôležité až životne. Pretože strieľať ďaleko ZA alebo výrazne PRED tieto pozície bolo pre útočiace jednotky nepríjemné. Životne nepríjemné. V tom prvom prípade zostali nepriateľove jednotky jednoducho neporušené, v tom druhom...
Našťastie, v rokoch 1984-85 nebola československá socialistická armáda v žiadnom ostrom konflikte, takže nevychádzam z praktickej skúsenosti, ale iba teoretizujem.
A teraz k tej paralele. Nemôžem sa ubrániť dojmu, že v prípade neuveriteľnej obhajoby prenájmu budovy pre daňové riaditeľstvo v Košiciach predstavitelia SDKÚ-DS (Radičová, Dzurinda, Mikloš) ešte vo štvrtok popoludní viedli delostreleckú kampaň do vlastných radov. Teda proti tým, ktorí uverili, že sľuby o transparentnosti vládnutia a o boji s korupciou a klientelizmom myslela Iveta Radičová vážne. Či si to mysleli aj o Mikulášovi Dzurindovi a Ivanovi Miklošovi, by som si netrúfol povedať, nepochybné však je, že práve premiérka bola tou navoňanou zásterkou, za ktorou sa darilo zabúdať na všetky škandálne kauzy z rokov 1998-2006.
Avšak prvé vystúpenia Ivety Radičovej v kauze budovy daňového riaditeľstva, podobne nešťastné ako jej prvé vystúpenia po chaotickom hlasovaní za Tatianu Rosovú, obsahovali potenciál na márne kúsky rozbiť všetky dnes už zvyškové ilúzie, aké si sympatizanti a voliči SDKÚ-DS vytvorili o Ivete Radičovej. Radičovej obhajoba tohto kšeftu totiž bytostne pripomínala spôsoby a slovník, akým kšefty svojich straníkov obhajoval v minulosti Robert Fico. Navyše Radičová dobrovoľne (alebo bola zmanipulovaná rokovaniami vnútri SDKÚ-DS?) prevzala obhajobu neobhájiteľného obchodu - keď sa podujala obhajovať chliev, zasvinený niekým úplne iným.
Zrejme až kritické reakcie verejnosti, médií, analytikov a koaličných partnerov pootvorili Radičovej oči a ona potom presunula zodpovednosť za tento kšeft na tú stranu ihriska, kam v skutočnosti patrí - teda tam, kde si loptičku prihrávajú Mikloš, Mikulčík a Ščurka a pred nimi predstavitelia Smeru. Výzva Ivety Radičovej, aby odstúpil riaditeľ Daňového riaditeľstva, je nielen výzvou Ivanovi Miklošovi, aby konal, ale de facto pokračovaním vojny vnútri SDKÚ-DS, aká naplno prepukla po odstúpení Mikuláša Dzurindu z pozície volebného lídra a vyvrcholila porážkou Ivana Mikloša v súboji o tento post s Ivetou Radičovou. Samozrejme, vnútrostraníckymi voľbami o volebného lídra sa tento spor neskončil - ale pokračuje pretrvávaním napätia vo vrcholových pozíciách SDKÚ-DS.
Iveta Radičová sa svojím obratom o 180 stupňov - hoci aj päť minút po dvanástej - pokúsila vymaniť z bahna, do ktorého sama obhajobou tohto kšeftu vliezla.
Teraz bude bytostne dôležité, ako zareaguje Ivan Mikloš - pretože ak predsedníčka vlády trvá na odstúpení riaditeľa Daňového riaditeľstva, mal by ho jeho nadriadený Ivan Mikloš odvolať. Ak tak urobí, na istý čas sa zametie pod koberec vnútrostranícky spor, ktorý zrejme vypukne neskôr na inom mieste - lebo klientelistická podstata SDKÚ-DS sa nemení a ak si chce Radičová udržať zvyšky kreditu, bude sa musieť v takýchto prípadoch od praktík jej vlastnej strany dištancovať (čo sa jej nie vždy darí).
Otázne je, čo nastane, ak Mikloš odmietne svojho blízkeho priateľa odvolať - hoci to nepovažujem za pravdepodobné, lebo na priamy útok Dzurindu a Mikloša proti Ivete Radičovej ešte nenastal čas. Ak by však nastala táto situácia, bude Iveta Radičová nútená navrhnúť odvolanie ministra financií. A Ivan Gašparovič by ho mal odvolať. Predpokladám, že Mikloš ani Dzurinda neveria, že by toho bola Iveta Radičová schopná, ak však nebude hrať túto hru dostatočne vážne a dostatočne razantne, je z nej politická mŕtvola.
Preto si myslím, že po dohode vnútri časti SDKÚ-DS Mikulčík odíde sám a kauza daňového riaditeľstva odíde do stratena s ním. Či sa však po pôvodnom brutálnom sklamaní vrátia sympatie aspoň časti verejnosti k Ivete Radičovej, netuším.
Hoci možno je to inak a súradnice nepriateľa sú úplne inde, ako sme sa doteraz nazdávali.
