Uvedomí si, že ešte ich nestihli vyplniť, spomenie si na ubezpečenia z webu štatistického úradu, že „pri sčítaní nehrozí žiadne zneužitie údajov, ktoré majú povinnosť poskytnúť na účely sčítania", čo na chvíľu otrasie jeho dôverou, lebo na stoloch politikov, mafiánov a novinárov sa objavili aj tie najcitlivejšie údaje - niektoré dokonca zo zdrojov vojenskej kontrarozviedky voľne pohodené na usb-kľúčoch, ale pod dojmom optimistického presvedčenia, že „na základe týchto údajov sa bude lepšie a ľahšie kompetentným rozhodovať, kde postavia napríklad byty, kde je potrebná škola, nemocnica či cesta. Štatistické údaje zo sčítania dajú odpoveď aj na otázky súvisiace s podnikaním; kde a v akej oblasti sa oplatí podnikať, do ktorého regiónu je vhodné investície nasmerovať a vytvoriť tam nové pracovné miesta, prípadne udržať pracovnú silu," zahodí za hlavu vtieravú spomienku, ako sa pred niekoľkými rokmi dopravný podnik a štátne a mestské orgány vysrali na všetky pripomienky Petržalčanov a zrušili im priame spoje na Šafárikovo námestie a na hlavnú železničnú stanicu, takže keď dnes chce ísť mamička s kočíkom z Ovsišťa do centra mesta alebo starý pár na stanicu s kuframi, musí prinajmenej raz presadať. Bozonča sa vyvezie na desiate poschodie, zvíta sa so psom a ostatnou rodinou (v tomto poradí si ho po príchode domov všimnú), osprchuje sa a keďže ešte súhlasí s názorom, že „pre obec je osobitne dôležité, aby vedela čo najpresnejšie preukázať počet obyvateľov na svojom území. Tento údaj ovplyvňuje výšku finančných prostriedkov, ktoré plynú do obecných rozpočtov vo forme podielovej dane (daň z príjmu fyzických osôb). Obec tieto peniaze vynakladá na financovanie služieb obyvateľom a na verejnoprospešné projekty, medzi ktoré patria napríklad doprava, sociálne služby, opatrovateľské služby, kultúrny rozvoj, výstavba bytov, oprava a údržba budov vo vlastníctve obcí a pod." a keďže dúfa, že aspoň pod „a pod." sa možno skrýva rozhodnutie o tom, aby aj v Petržalke bola detská pohotovosť, aby celé mesto aj s okolím nemuselo švihať v noci na Kramáre s deckom v horúčkach alebo so zlomeninou kľúčnej kosti, sadne si za stôl s nevyplneným hárkom v ruke. Večerný Rádiožurnál je síce len zvukovou kulisou, ale Bozončovi aj tak neunikne iskrivý postreh riaditeľky štatistického úradu, že sa už nebudú vyjadrovať k problému identifikátora, aby nezvyšovali doterajší chaos - ak nás nebudú informovať, budeme vedieť viac?, spýta sa v duchu Bozonča, ale jeho otázka je len rečnícka, lebo pred niektorými výplodmi ducha už dávno kapituloval. Takže anonymne, zopakuje si Bozonča väčšinový postreh obyvateľstva krajiny o sčítaní obyvateľov, domov a bytov 2011 a zmeravie už pri treťom chlieviku - 1960, hovorí manželka pri tom istom údaji - nevyzeráš, mamka, reaguje Bozonča automaticky, ale aj výstižne, lebo pri prvom sčítaní obyvateľov, ktoré si zapamätal, boli pre neho päťdesiatničky staré ženy pred hrobom, ale dnes s jednou žije a 50 sa mu už nezdá tak veľa. Ale rovno dátum narodenia?, krúti hlavou Bozonča a uspokojí sa s rokom, snáď sa uspokoja aj komisári. Požiadavky 4, 5, a 6 vyplní bez mihnutia oka, pri sedmičke céčku zaváha, ale vyplní zamestnanie ako dôvod prisťahovania. Fííha, zarazí sa Bozonča pri určení osoby na čele domácnosti a chvíľu uvažuje nad rodinou, kde si to o sebe myslia obaja rodičia - ale podľa vzoru manželky na druhom konci stola zakrížikuje možnosť manžel, nebude dnes provokovať. Zamestnanie je komplikovanejšia záležitosť, Bozonča v slobodnom povolaní je vlastne SZČO, takže názov a sídlo zamestnávateľa ignoruje a rozmýšľa, čo také by napísala do chlievikov 10-13 komisárka, ak by jej vysvetľoval svoje zložité vzťahy s tromi klientmi, pre ktorých robí na zmluvu - toľko miesta tam jednoducho niet. Najvyššie dosiahnuté vzdelanie je hračka, študijný odbor a miesto školy je vám naprt, šomre si potichu Bozonča a tuší, že jeho selektívne vypĺňanie sčítacieho formulára nebude celkom v súlade s predstavami pani riaditeľky a vyhláseniami pani premiérky a pána prezidenta a s literou zákona, ale pri formulácii naprt zostáva neoblomný. Prevažujúci spôsob dopravy napíš preplnená MHD, radí manželke Bozonča, ja napíšem v dopravnej zápche každé ráno, pretože už má v zuboch niekoľkoročné drísty a kecy a vatu o nosnom dopravnom systéme, metre a o diaľničnom obchvate Bratislavy, akými kŕmia Bratislavčanov jeho politickí reprezentanti v Národnej rade, župe, mestskej a miestnej časti - ale do chlievika sa to nezmestí, zisťuje rozčúlený Bozonča a rozmýšľa, ako sa toto jeho zistenie, ako na neho jeho politická reprezentácia serie z rôznych úrovní spravovania štátu, prejaví pri vyhodnocovaní sčítacích formulárov, aby sa „kompetentní mohli lepšie a ľahšie rozhodovať". Alebo po hrádzi?, špekuluje Bozonča nad inou možnosťou, to by sa mohlo zmestiť. A keď ešte napokon zistí, že má na svoj anonymný sčítací formulár nalepiť identifikátor, akoby ho nedokázali jednoznačne identifikovať už podľa kolónok 3 (dátum narodenia), 5 (miesto narodenia), 12 (názov a sídlo zamestnávateľa) a 15 a 16 (študijný odbor a miesto vysokej školy), keby ich teda vyplnil poctivo, ako od neho žiadajú pani riaditeľka a pani premiérka a pán prezident a litera zákona, tak sa opäť naštve a identifikátor jednoducho zlikviduje (ešte nevediac, že toto jedinečné číslo má k dispozícii aj sčítacia komisárka a v prípade takéhoto letmého vzdoru ho dopíše ručne sama). Hmm, povie si Bozonča, v októbri 1988 zatrezorovali jeden televízny klub mladých, lebo sme si siedmi mladí novinári a publicisti usierali z fenoménu socialistického vlastenectva, žijúc v socialistickom štáte treťotriednej kvality. Neublížil som však tomuto inému štátu svojou selekciou (ne)vyplnených chlievikov?
