Ak ste teda čerstvým pozorovateľom slovenského politického života a odlišnosť predvolebných stanovísk a povolebných rozhodnutí vás dokáže rozhodiť ako niečo nevídané, neslýchané, generálne podraznícke...
Pritom už Kazateľ v Starom zákone písal:
Čo bolo, bude zase,
a čo sa dialo, bude sa opäť diať.
Nič nového nieto pod slnkom.
Je niečo, o čom možno povedať:
Pozri, to je niečo nové?
A tak (nielen či už len?) pamätníci vedia, že hoci bola nežná revolúcia predovšetkým protikomunistickým vystúpením más, bol to práve líder revolúcie, Verejnosť proti násiliu, kto si na svoju kandidátku v prvých slobodných voľbách v júni 1990 narval množstvo komunistov na čele s posledným prednovembrovým ministrom spravodlivosti a ponovembrovým predsedom vlády Milanom Čičom a najpopulárnejším ponovembrovým politikom, ministrom vnútra Vladimírom Mečiarom. Čím poslal na smetisko jedni z prvých ilúzií.
A tak (nielen či už len?) pamätníci vedia, že to bol dlhodobo najdôveryhodnejší slovenský politik, predseda ĽS-HZDS Vladimír Mečiar, ktorý sľúbil občanom, že si budú môcť vybrať z piatich alternatív štátoprávneho usporiadania a krátko po voľbách 1992, keď narazil na Klausovu ponuku „buď federácia podľa českých predstáv alebo samostatnosť", od tohto kľúčového bodu svojho programu ustúpil. A napokon prevzal aj časť českej ekonomickej reformy, a keď dovidel na dno štátnej pokladnice, začal aj privatizovať za babku, čím poprel aj druhý kľúčový bod svojho predvolebného programu
A tak (už len) kverulant si dnes pamätá a pripomína, že 16. júna 1992 „poslednýkrát rokovala aj vláda Jána Čarnogurského. Pod prizmou posledného rokovania vlády V. Mečiara v roku 1994 vyznie nesmierne pikantne fakt, že Čarnogurského vláda mala na programe 98 bodov, z toho takmer sedemdesiat tvorili privatizačné projekty podnikov určených na priamy predaj". Čiže tí, ktorí ako prví prijímali po prehratých voľbách rozhodnutia, aké sa v slušnej spoločnosti nenosia, boli úplne iní ako tí, o ktorých si to dnes väčšina myslí.
Čím sme sa preniesli o dva roky do roku 1994, keď ešte po odvolaní z postu premiéra Mečiarova vláda privatizovala ako besná (a vzniklo viacero pozoruhodných formulácií typu - „to sme im my poradili" - rozumej, založte firmu v Rakúsku a privatizujte slovenský zdravotnícky kolos ako zahraničný kapitál; či „s nami spriaznená spoločnosť a všetko čo je s tým spojené" - čo po toľkých rokoch už ani netreba vysvetľovať).
Parlamentná „noc karpatskej demokracie" z 3. na 4. novembra 1994 bola ponovembrovým legislatívnym dnom a poprela všetko pozitívne, čo od druhej Mečiarovej vlády očakávali tí, čo ešte boli schopní od neho niečo pozitívne očakávať.
Z tohto hľadiska bolo všetko, čo nasledovalo po rokoch 1994-1998, teda po tretej Mečiarovej vláde, lepšie. Aj keď k civilizovanej štábnej kultúre to malo neraz veľmi ďaleko.
Ako napríklad v prípade po voľbách v roku 2002, keď Dzurinda s dojatím hovoril, ako mu ľudia napriek všetkému, so zaťatými zubami, dali ešte jednu šancu, ktorú skutočne využil mierou vrchovatou. Aj na reformy, aké naštartovali krajinku nevídaným tempom, ale aj na zrušenie 22 prosociálnych zákonov, ktoré mali byť mínovým poľom pre očakávaného víťaza volieb, ale aj na množstvo škandálov, ktoré mu už druhýkrát neprešli.
A potom prišiel ďalší mesiáš Fico, ktorý veľmi rýchlo ustúpil od proklamovaných razantných zmien, lebo zistil, že nie všetko za Dzurindu bolo blbé a navyše mu plní kasu a potom ešte po školení na NBS si osvojil aj donedávna nemilované euro a potom zistil, že tri minúty na odvolanie ministra sa môžu pretiahnuť aj na pol roka či pretransformovať na žltú kartu, lebo ťahať sa so silnejšími, to nie je práve Ficova parketa a keď zavelia tí, vďaka ktorým mal plnú stranícku kasu, musí zraziť opätky aj predseda vlády. Hoci sociálny štát sa mu skutočne podarilo vybudovať - pre svojich najbližších.
A že čaká na úrade vlády na svoju následníčku s pohárom šampanského, kým jeho stranícki a koaliční kolegovia tunelujú rezorty, kým sa ešte dá, je len potvrdením Kazateľovho postrehu: Je niečo, o čom možno povedať: Pozri, to je niečo nové?
A teraz prišli tí, ktorí ešte v máji ani len nedúfali, že by mohli obsadiť vedenie krajiny, a preto to aj tak miestami vyzerá - že fajčenie trávy bol bonmot, že potrvá, kým budú partnerstvá registrované, že na výhradu vo svedomí si ešte počkáme, a že pod tlakom Bruselu sa jednoznačné nie postupne zmení na podmienené a neskôr po rokovaní zrejme aj bezvýhradné áno.
Ak však vieme, že „schodok štátneho rozpočtu v závere júna stúpol na 2,44 miliardy eur z májových 2,08 miliardy eur. Za polrok tak deficit dosiahol bezmála dve tretiny celoročného plánu a medziročne stúpol viac ako dvojnásobne. Vyplýva to z údajov, ktoré dnes zverejnilo ministerstvo financií", tak sú nesplnené predvolebné sľuby z predchádzajúceho odseku iba bzukotom múch. Na to, aby nimi aj zostali, možno bude stačiť brať vážne vlastné programové tézy, neklamať a nekradnúť.
