Taká literatúra bola v komunistickom Československu zakázaná a jej pašovanie bolo stíhané. Lebo čítať a rozširovať také veci - a mnohé iné - bolo nebezpečné pre režim, ktorý mal nalinkovaný verejný život a súkromný sledoval najmä u tých, ktorí dávali najavo svoju nespokojnosť so stavom vecí verejných.
Napriek tomu, že od roku 1976 bola Československá socialistická republika signatárom Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach, napriek článku 19 v tomto pakte (1. Každý má právo zastávať svoj názor bez prekážky. 2. Každý má právo na slobodu prejavu; toto právo zahŕňa slobodu vyhľadávať, prijímať a rozširovať informácie a myšlienky každého druhu, bez ohľadu na hranice, či už ústne, písomne alebo tlačou, prostredníctvom umenia alebo akýmikoľvek inými prostriedkami podľa vlastnej voľby.), cenzúra bola všadeprítomná. Situácia sa však pomaly menila, okrem disentu to pomaly vrelo aj medzi prognostikmi, sociológmi, literátmi a ochranármi. Napriek tomu predstavitelia režimu dúfali, že zákazom myšlienok, textov, diskusií a kníh zabránia nepríjemným otázkam a zabetónujú svoje pozície „na večné časy a nikdy inak".
Bonusom pobytu v Londýne bola aj sprostredkovaná dohoda s Janom Čulíkom, dnešným šéfredaktorom Britských listov, že napíše literárnu štúdiu o českej a slovenskej emigrantskej a disidentskej literatúre - poslal ju niekedy v októbri 1989, bola aj uverejnená v Romboide. Žiaľ, až niekedy v decembri 1989 alebo januári 1990, kedy už ľudí nezaujímala nejaká literatúra. A to, čo by bolo za boľševika významnou politickou udalosťou, o ktorej by sa rokovalo na najvyšších nomenklatúrnych miestach, zapadlo v revolučných časoch takmer bez akéhokoľvek povšimnutia.
V tom čase v Poľsku zvíťazila v parlamentných voľbách Solidarita, rakúsky a maďarský minister zahraničných vecí strihajú drôt železnej opony na svojich hraniciach, cez Maďarsko sa usilujú východní Nemci utiecť do západného Nemecka (naokolo býva niekedy bližšie), Michail Gorbačov bodoval v západnej Európe slovami ako pererestrojka a glasnosť a a dával ruky preč od komunistických lídrov, československí občania na jednej strane hromadne odsudzovali Několik vět a na druhej si viac či menej potajomky usierali z Jakešovho prejavu na vrcholnom rokovaní komunistov na Červenom Hrádku... A niekoľko pätín budúcej Penty v tom čase študovalo na Moskovskom štátnom inštitúte medzinárodných vzťahov.
Tej Penty, ktorá v duchu synergického efektu nomenklatúrnej mladosti a sebavedomej ranokapitalistickej zrelosti karpatského typu sa nazdáva, že stiahnutím spisu Gorila z webových stránok sa môže niečo zmeniť v jej prospech.
Podľa prieskumu agentúry Polis Slovakia je s týmto spisom oboznámených 70 percent populácie, 64 percent z nich dôveruje väčšine informácií v spise (21 percent úplne). Anna Bubeníková už nie je šéfkou FNM, lebo väčšina ministrov na čele s premiérkou sa nazdáva, že spis Gorila má racionálne jadro, a že na tomto poste už Bubeníková nemá čo robiť. Podľa ministra vnútra sa spravodajská akcia Gorila uskutočnila a podľa policajného prezidenta sa udalosti mohli odohrať tak, ako sú v spise opísané.
A hoci niekoľko webových stránok vyhovelo hrozbe právnikov Penty a stiahlo spis Gorila, nedá sa predpokladať, že tak urobia všetky webové stránky. To už môžeme očakávať, že všetci, ktorí si spis stiahli do svojich počítačov, ho aj vymažú, a budú sa nazdávať, že spis Gorila je fikcia, úplne vymyslený materiál a zásadne zmenia svoj názor na spôsoby, akými Penta podľa spisu presadzovala svoje záujmy. Napokon, verzia fikcie už nie je zrejme únosná ani pre samotnú Pentu, do ktorej argumentácie sa začínajú vkrádať napríklad prvky ochrany utajovaných skutočností či tajného materiálu...
Tento súboj o verejnú mienku už Penta prehrala. Ani stiahnutím spisu z webových stránok sa už škody na imidži Penty nedajú napraviť - lebo aj podľa spomínaného prieskumu sa väčšina ľudí nazdáva, že sa tak tie udalosti mohli stať a každý radikálny krok Penty voči spisu iba bude potvrdzovať vo verejnosti presvedčenie o jeho pravdivosti. Ako z toho von, je úloha pre najbystrejšie mozgy finančnej skupiny, lebo povesť Gorily sa s Pentou odteraz ponesie celým ďalším životom.
Nič na tom nezmení ani potenciálne vyhratý súd s novinárom Tomom Nicholsonom. Tom sa síce môže stať exemplárnym príkladom novinára, ktorý sa nemá ťahať za prsty s finančnou skupinou, ale ak si má táto krajina zachovať aspoň zvyšky hrdosti a morálneho práva na existenciu, nemala by to dovoliť.
