Obviniť V. Mečiara z klamstva či senilnosti, ak zdôrazňuje český nezáujem o udržanie spoločného štátu, sa jednoznačne nedá – lebo českí politici boli na rozdelenie oveľa pripravenejší ako ich slovenskí partneri a trvanie klausovcov na ich predstave federácie alebo rozchode bolo skutočnosťou. Ak však Mečiar obviňuje zo záujmu rozdeliť federáciu všetkých českých predsedov politických strán, prinajmenej o republikánoch a sociálnych demokratoch to neplatí.
Podstatne viac však fabuluje predseda HZDS pri otázke neuskutočneného referenda o rozdelení Česko-Slovenska.
Vladimír Mečiar pre TA 3 totiž povedal: „Pokiaľ ide o otázku referenda, malo by zmysel, keby bolo obojstranné, pretože už keď sa cítilo, že Česko-Slovensko sa neudrží, tak priaznivci federácie prijali ústavný zákon, podľa ktorého ten, čo z federácie vystúpi na základe rozhodnutia v republikovom referende, sa zrieka nárokov na celý federálny majetok a prepadá v prospech toho, kto vo federácii zostane. Čiže ak by boli len Slováci urobili rozhodnutie o vystúpení z federácie, čo bolo vtedy vysoko pravdepodobné, tak vlastne vzniká situácia, že sa zrieknu všetkého, čo na ich území je, to sú železiarne, iné firmy, čo nikto vtedy nedoceňoval. A naviac pokiaľ ide o to, či to bolo občianske alebo nie (zrejme mal V. Mečiar na mysli legálnosť alebo legitimitu rozdelenia - pozn. rk), delegácie, ktoré vyšli z volieb, mali legitimitu. Pre nás bolo šťastie, že na českej strane bol pán Václav Klaus, pretože ten spôsob zániku jedného štátu a vzniku druhého štátu mohol byť rôzny, extrémisti boli na oboch stranách. Dokonca vláda Českej republiky vo svojich utajených dokumentoch počítala s rôznymi variantmi vývoja, takže nám s pánom Klausom pripadla česť založiť samostatné štáty, pripadla česť udržať a skvalitniť spolužitie Čechov a Slovákov. Nebolo možné udržať federálny štát.“
Vladimír Mečiar v týchto vetách blufuje viackrát – o. i. preto, lebo na spôsobe delenia federálneho majetku sa dohodli najprv obe politické reprezentácie HZDS a ODS a vo Federálnom zhromaždení bol 13. novembra 1992 prijatý ústavný zákon č. 541/1992 o delení majetku ČSFR medzi Českú republiku a Slovenskú republiku a jeho prechode na ČR a SR – takže jeho interpretácia dopadov delenia federálneho majetku je postavená na vode. Zrejme inak by sa nedialo ani v situácii, kedy by sa referendum o delení federácie uskutočnilo – predstava, že by reprezentácie, ktoré boli schopné sa dohodnúť na referende, by nemali vyriešené dopady každého variantu výsledku, je mimoriadne nepravdepodobná.
Ďalším faulom voči vtedajšej realite sú Mečiarove slová o pravdepodobnom dopade referenda na Slovensko – v tom čase totiž bola väčšina obyvateľov Slovenska naklonená myšlienke spoločného štátu a zrejme by sa tak prejavila aj v referende. Napríklad podľa prieskumu z marca 1993 by bolo proti rozdeleniu ČSFR 50 percent slovenských respondentov, 29 percent bolo za rozdelenie, trinásť percent by sa na referende nezúčastnilo a osem percent nevedelo, ako by hlasovalo (viac v knihe Karel Vodička, Dělení Československa, Deset let poté...). Situácia v Českej republike bola podobná a je z istého hľadiska priam fascinujúce, že aj štrnásť rokov po rozdelení Česko-Slovenska v prieskume online magazínu denníka Právo Novinky.cz hlasovalo od soboty vyše 10 tisíc čitateľov a takmer 58 percent z nich považovalo rozdelenie Česko-Slovenska za chybu, takmer 34 percent ho považovalo za nevyhnutné a osem percent ho nepovažovalo za nutné.
Pri tomto pohľade na potrebu (ne)konania referenda však V. Mečiar nie je sám. Michal Kováč v rozhovoroch so mnou reagoval podobne:
Pred voľbami ste občanom sľubovali referendum o rozdelení Česko-Slovenska, ktoré malo určiť usporiadanie vzťahov medzi Slovenskom a Českom. Vo volebnom programe ste mali päť variantov takéhoto usporiadania a zrejme aj preto vám dali ľudia vo voľbách taký počet hlasov. Kedy ste sa rozhodli, že referendum nebude? Prečo ste od neho odstúpili? Uvedomili ste si, že referendum by vám mohlo skrížiť plány?
„Ja som do poslednej chvíle veril, že Mečiar to s organizovaním referenda myslel vážne, úprimne a my ostatní podpredsedovia sme to aj takto akceptovali. Zrejme sme vychádzali z predstavy, že za rozdelenie bude mierna väčšina občanov, tak sme v istých štádiách rokovania brali uskutočnenie referenda ako náš záväzok voči občanom SR. Zistili sme však, že referendum by sa muselo konať aj v Českej republike, ale predseda ODS Klaus nám úplne jasne povedal, že prečo by on mal organizovať referendum v Čechách? Veď ODS nežiadala rozdelenie Česko-Slovenska, ani ho nemala v programe.”
Ale ani vy ste ho nemali.
“Vlastne bolo vidieť, že česká strana nebude ochotná o referende diskutovať či pripraviť jeho uskutočnenie – aj preto sa referendum neskôr, po politických dohodách a reálnom predpoklade, že sa rozdelenie schváli vo FZ, začalo vnímať ako zbytočná záležitosť. Ukázalo sa, že slovenská strana nevie presadiť, aby sa referendum uskutočnilo celoštátne. Česká strana argumentovala, že nevidí dôvod na uskutočnenie referenda, lebo jej program hovoril o plne funkčnej federácii.”
V čase, keď ste rozhodli o rozdelení, by väčšina Slovákov toto rozdelenie odmietla. Podľa vtedajších prieskumov bola za samostatnosť Slovenska menšina obyvateľov SR.
“My sme boli presvedčení, že väčšina Slovákov by bola súhlasila s rozdelením. To je tak, že keď sa zahĺbite do svojej predstavy, tak hľadáte argumenty vo svoj prospech, aby ste to zdôvodnili. Možno sme žili v našich nádejách a predstavách, či viere, že za rozdelenie je väčšina občanov. Nemyslím si však, že by dôvodom na neuskutočnenie referenda bola obava, že by sa väčšina občanov vyslovila proti rozdeleniu - aspoň ja som to tak nevnímal a viem, že ani Kňažko a Húska nie. Možno Mečiar, ale to neviem presne, lebo v žiadnom politickom orgáne sme o tom tak široko nerokovali, či uskutočniť referendum alebo nie. Vždy išlo len o jednotlivé vyhlásenia a takúto vec nemohol vyhlásiť žiadny podpredseda hnutia, to mohol len predseda vlády. A kým on držal túto myšlienku v hre, tak sme ju držali aj my. Ani vtedy, keď sme od tejto myšlienky odstúpili, sa o tom nekonalo nejaké politické rozhodnutie, na ktorom by sa zdôvodňovalo, prečo sa referendum neuskutoční. Naopak, odpovedali sme skôr v médiách na otázky, prečo sa referendum neuskutoční. Dodnes si však uvedomujem, že takéto referendum sa mohlo skončiť aj tak, že na Slovensku by občania povedali áno a v Čechách nie – čo potom?”
Zaujímavý názor prezentoval aj Miloš Zeman, v čase delenia Česko-Slovenska poslanec FZ, predkladateľ projektu česko-slovenskej únie, ktorým federálni poslanci na krátky čas zablokovali proces delenia Česko-Slovenska. Rozhovor mi poskytol v čase svojho premiérovania:
Aké boli Vaše očakávania štátoprávnych rokovaní po voľbách v roku 1992 - aké ste videli možnosti zachrániť spoločný štát?
„Áno, tá šanca tam nesporne bola, pokiaľ by bola založená na princípe ja pán, ty pán... Tento princíp, ktorý bol aj obsiahnutý v návrhu na česko-slovenskú úniu, odstraňoval ten večný spor, kto na koho dopláca, tým, že navrhoval dva oddelené rozpočty. Navrhoval niečo, čo je teraz v Belgicku, teda zvlášť Flámsko a zvlášť Valónsko, kde by nedochádzalo k akémukoľvek peňazovodu z jednej na druhú stranu, teda každý za svoje, to bolo to druhé heslo. Bohužiaľ nacionalisti, a skôr na slovenskej ako na českej strane, chceli aj samostatnú emisnú banku, čo je nezmysel, ak sa celá Európa zjednocuje a vytvára menovú úniu, tak vytvárať dve samostatné meny nebolo riešením. Navyše si myslím, že aj Čarnogurského heslo o dvoch hviezdičkách a dvoch stoličkách bolo tiež pomätené, rovnako ako Pithartov dvojdomček. Ak celá Európska únia vytvára integrovanú zahraničnú politiku, tak je úplným nezmyslom, aby únijný štát hovoril rôznymi hlasmi a aby, ak si vezmete dnešnú situáciu, bol český predstaviteľ pre vyslanie vojenskej misie do Afganistanu a slovenský bol proti, alebo naopak. Bola tu snaha vytvoriť zbytočné inštitúcie, ako zvláštna emisná banka, zvláštne ministerstvo zahraničia, jednoducho tie krajiny sa mali dohodnúť, že budú mať spoločnú zahraničnú, obrannú a menovú politiku, mali na to vytvoriť únijné inštitúcie a všetko ostatné ponechať v kompetencii národných vlád a národných parlamentov.“ Čím si vysvetľujete, že tento projekt nebol prijateľný pre Klausa a Mečiara a zrejme by bol akceptovateľný aj väčšinou občanov ČSFR?
„Myslím si, že keby bolo referendum, ktoré by sa malo vyjadriť k tomuto projektu, tak by v ČR aj SR skončilo drvivým víťazstvom stúpencov tohto projektu. A práve preto Mečiar aj Klaus boli proti referendu. Málo sa vie o tom, že oni nakoniec presvedčili váhajúcich poslancov tým, že im ponúkli tzv. preprasenie (přeprasení). To bol veľmi frekventovaný výraz vo FZ. V každom prípade tam bola istá nepriama korupcia, keď sa im ponúkalo, že sa stanú senátormi a nakoniec došlo k tomu, že Judáš bol odmenený tým, že sa nakoniec senátorom nestal, čo považujem za historickú spravodlivosť.
Vtedy bola vo FZ prvá politická liga a v národných radách bola druhá liga a samozrejme tá druhá politická liga s obzvláštnym potešením zabránila tomu, aby sa prvá liga mohla naďalej zúčastňovať na politickom dianí.“ Pripusťme teoreticky, že by sa konalo referendum a väčšina ľudí by sa vyjadrila za projekt čs. únie. Myslíte si, že Klaus a Mečiar sa obávali toho, že by sa oslabilo ich postavenie po takomto referende, alebo že by to smerovalo až k ďalším voľbám?
„Tak to referendum predovšetkým nemalo mať otázku, či ste za zachovanie ČSFR. Malo obsahovať otázku, či ste za čs. úniu, ktorá bude mať spoločnú zahraničnú, bezpečnostnú a menovú politiku s plnými kompetenciami národných vlád vo všetkých ostatných oblastiach. Keby bol výsledok referenda pozitívny, čo sa dalo predpokladať, tak by to nutne znamenalo, že by Klaus aj Mečiar odišli z politickej scény a to bolo to, čo si títo ľudia neželali, lebo potom by museli preukazovať svoje pozitívne politické schopnosti a nie sa odvolávať na vonkajšieho nepriateľa. Tu vidím najväčšiu slabinu V. Mečiara - v Jihlave a neskôr v Brne podľahol Klausovi, hoci jeho HZDS pôvodne vo väčšine hlasovalo za moje uznesenie. A bolo to preto, lebo si neveril, že by voči Klausovi ako silnej osobnosti českej politickej scény obstál. Mečiar trpel v tej dobe a nielen v tej dobe nepriznaným komplexom menejcennosti a v podstate podľahol a zradil projekt, ktorý kedysi sám zastával. Nebolo to napokon v jeho histórii po prvýkrát.“
Legitimita rozdelenia Česko-Slovenska bez referenda bola už analyzovaná ikskrát a súčasné Mečiarove slová pre TA 3 sú nadštandardne zjednodušujúce. Mimoriadne kompetentný názor odznel už niekoľko rokov po rozdelení na konferencii v Trnave od právnika Pavla Holländera (v súčasnosti podpredsedu Ústavného súdu ČR).
Ospravedlňujem sa za rozsiahly text, aj ten je však skrátený:
„Umožnením prijatia republikových ústav, zablokovaním prijatia federálnej ústavy a obmedzením právomoci ústavného súdu preskúmať súlad nových ústav republík s existujúcou ústavou federácie sa v ústavnom systéme vytvoril priestor pre politické riešenia mimo akýchkoľvek „pravidiel hry“.
Reagujúc na politický vývoj bol prijatý ústavný zákon č.327/1991 o referende, ktorý však predvídal možnosť zániku ČSFR len v prípade uskutočnenia referenda na území jednej z republík o jej vystúpení z federácie. V rozhodujúcich fázach zániku štátu, napriek všeobecným úvahám niektorých politikov o potrebe referenda, jeho aplikáciu politické strany víťazné vo voľbách v roku 1992 nenastolili.
Dohody medzi týmito politickými stranami leta 1992 (ODS a HZDS) obsahovali už program rozdelenia ČSFR s tým, že pre budúcnosť sa rátalo s uzavretím dohôd v oblasti spolupráce ekonomickej, humanitnej a medzinárodnej. Prijatím Ústavy SR a nadobudnutím jej účinnosti 1. októbra 1992, prípravou dvoch celkom oddelených rozpočtov, uskutočnením rozdelenia armády, rozdelenia majetku federácie atď. proces rozpadu štátu nadobudol podobu, v ktorej sa federálne inštitúcie „rozplynuli“ po tom, keď sa už predtým ocitli v akomsi absurdnom vzduchoprázdne.
„Vzduchoprázdnom plným paradoxov“ možno charakterizovať najmä obdobie od 1. októbra 1992 do 31. decembra 1992.
Ústava SR predstavovala už ústavu samostatného štátu, a nie ústavu štátu, ktorý je súčasťou federácie. Zakotvila totiž úplnú sústavu najvyšších štátnych orgánov, ktorým zverila úplnú sústavu kompetencií v oblasti moci zákonodarnej, výkonnej, súdnej, v oblasti zahraničných vecí, obrany, meny, colníctva atď. Na tejto veci nič nemení ani prechodné ustanovenie obsiahnuté v čl. 156, ktoré odkladá účinnosť ustanovení týkajúcich sa územia, poskytovania azylu, obrany, vypovedania vojny...
Podľa čl. 152 ods. 1 vety prvej Ústavy SR strácajú ku dňu nadobudnutia jej účinnosti platnosť všetky ústavné zákony, zákony a ostatné právne predpisy, ktoré odporujú tejto ústave, čím bez akýchkoľvek pochybností prevzala NR SR všetku štátnu moc do svojich rúk.
Je tak trochu príznačný pre celý proces rozpadu ČSFR, že spôsob vyhlásenia tejto ústavy odporuje jej zmyslu: k jej vyhláseniu došlo v Zbierke zákonov ČSFR. Obdobnou by bola napríklad situácia, ak by Národný výbor 28. októbra 1918 poslal zákon č. 11 o vzniku Československej republiky na publikáciu do zbierky rakúskych ríšskych a uhorských kráľovských zákonov.
Paradoxné a zároveň pre zánik ČSFR príznačné je, že poslanci tých istých strán v parlamente SR prijímajú ústavu s účinnosťou od 1. októbra 1992, v ktorej preberajú do svojich rúk všetku moc (čl. 152 ods. 1) s výnimkou už spomenutého výpočtu vecí uvedených v čl. 156, a súčasne vo FZ 8. októbra 1992 hlasujú za a prijímajú ústavný zákon č. 493/1992, ktorým boli vymedzené kompetencie federácie pre obdobie do jej zániku (a to podstatne širšie ako vymedzenie čl. 156 Ústavy SR). FZ prijíma ešte v priebehu jesene 1992 zákony s pôsobnosťou pre celé územie ČSFR (napríklad zákon o dočasnom obmedzení postupu podľa zákona o konkurze a vyrovnaní a iné), avšak podľa čl. 152 ods. 1 Ústavy SR platia na jej území okrem ústavných zákonov, zákonov a ďalších právnych predpisov orgánov SR len tie, ktoré boli prijaté do nadobudnutia účinnosti tejto ústavy a nie sú s ňou v rozpore. Doslovné znenie čl. 152 ods. 1 hovorí totiž o tom, že „ústavné zákony, zákony a ostatné všeobecne záväzné právne predpisy zostávajú v SR v platnosti, ak neodporujú tejto ústave“. Pokiaľ však nejaký ústavný zákon alebo zákon má „zostávať v platnosti“, pokiaľ „neodporuje tejto ústave“, musí pri nadobudnutí jej účinnosti už existovať, t.j. platiť na území SR. Po tomto termíne prijatým zákonom Federálneho zhromaždenia už totiž platnosť na území SR nemôže „zostávať“, ale len vznikať! Právne je tým pre SR spochybnená platnosť právnych predpisov orgánov federácie prijatých v období od 1. októbra 1992 do 31. decembra 1992.
Ústavný zákon č. 542/1992 prijatý federálnym zhromaždením 25. novembra 1992 preto zánik ČSFR ku dňu 31. decembra 1992 viac už len konštatoval ako upravil.“
K otázke rozdelenia Česko-Slovenska bez referenda sa však vyjadril aj slovenský ústavný súd a vo výkladovej časti jedného svojho rozhodnutia uvádza:
„Od prijatia ústavného zákona č. 150/1948 Zb. Ústava Československej republiky až do konca 80. rokov referendum nebolo predmetom právnej úpravy. Na začiatku 90. rokov sa referendum uzákonilo ústavným zákonom č. 327/1991 Zb. o referende a nadväzujúcim zákonom č. 490/1991 Zb. o spôsobe vykonania referenda.
Článok 1 ods. 1 ústavného zákona č. 327/1991 Zb. č. 327/1991 Zb. v referende umožňoval občanom predložiť na rozhodnutie zásadné otázky formy štátoprávneho usporiadania Českej a Slovenskej Federatívnej Republiky. O návrhu na vystúpenie Českej republiky alebo Slovenskej republiky z československej federácie sa mohlo rozhodnúť len referendom (čl. 1 ods. 2 cit. zákona). Výsledok referenda vyhláseného podľa čl. 1 ods.1 mal záväznosť ústavného zákona (čl. 6 ods. 1).“ Žiaden z týchto textov samozrejme nespochybňuje legálnosť (nie legitimitu) rozdelenia Česko-Slovenska, ako ani fakt, že pokojné rozdelenie česko-slovenskej federácie bolo noblesným riešením situácie, do ktorej dostali politikov svojím volebným rozhodnutím občania ČR a SR. Vôbec mi to však nebráni poznamenať na adresu aj súčasných postojov Vladimíra Mečiara to, čo som napísal vo svojich Listoch Oľge v decembri 1995: „Pôvodne som sa vám chcel zveriť s mimoriadne intenzívnym zážitkom z lietadla medzi Kolínom a Bratislavou, kde som sa začítal do eseje Carla Gustava Junga Po katastrofě z knihy Duše moderního člověka a úplne nečakane (pretože táto esej je z roku 1945) som tam narazil aj na problémy našej spoločnosti v roku III slovenskej samostatnosti... a nechcel som obísť ani Jungove deprimujúce (odhaliť, prečo deprimujúce, nebude pre vás problémom) poznámky na adresu jednej z najhroznejších postáv 20. storočia: Přesnější Hitlerova diagnóza by patrně byla pseudologia phantastica, totiž forma hysterie, která se vyznačuje zvláštní schopností věřit vlastním lžím. Takoví lidé majú zpravidla po jistou dobu pronikavý úspěch, a proto jsou společensky nebezpeční. Nic nepůsobí tak přesvědčivě jako lež, kterou si člověk sám vymyslel a které sám věří, nebo zlý čin nebo úmysl, který člověk sám považuje za dobrý.“
Marián Leško vo svojej knihe Mečiar a mečiarizmus bol extrémne presný: „Sú politici, ktorí nevedia klamať. Sú politici, ktorí nevedia povedať pravdu. Ale sú aj takí, ktorí nevedia, aký je medzi tým rozdiel. Práve k nim patrí Vladimír Mečiar.“ Takže zrejme ani senilný, ani klamár, ale C je správne – jednoducho pseudológ.
