Tr.kať síce tr.kal, ale bojaschopný bol...

O dva dni neskôr odložili bratislavskí policajti samopal na strechu auta pri vykladaní nákladu, a potom odišli bez neho. Podobnosť so zážitkom mistra Beana, ktorý si odložil na strechu vedľa stojaceho auta topánku a potom, keď auto odišlo, ich na jednej nohe prenasledoval celým mestom, zrejme nie je celkom náhodná.
Neviem, aké sú pravidlá narábania so samopalom dvadsať rokov po nežnej, ale za našich čias a ešte starších čias bolo niečo podobné nemysliteľné. (Aj keď si pamätám na jedného profesionálneho vojaka, ktorý sa na záchode hral s nabitou pištoľou a tá mu vystrelila. Bolo to na záchode na federálnom ministerstve obrany, ktoré sídlilo na „kulaťáku" - októbrovom námestí v Dejviciach. A keďže to bol čerstvý absolvent vojenskej školy vo Vyškove, mal ešte v pamäti, že po ostrej streľbe je povinná rana istoty - a tak ju vystrelil cez záchodové okno smerom na „kulaťák". Bol to naozaj čerstvý absolvent vojenskej školy vo Vyškove a nedošlo mu, že zbraň sa po výstrele automaticky nabije. Našťastie pre potenciálne terče v smere výstrelu, ďalšie rany istoty už neskúšal. Stálo ho to menovité vyhlásenie na dennom rozkaze a pokutu dve koruny československé, za každý náboj jednu.)
To bolo za našich čias, anno domini 1984. S odloženým policajným samopalom to nemá nič spoločné, ale snáď to nebol až taký banálny príbeh.
Za ešte starších čias sa odohrala iná historka, ktorú nám raz počas cesty autobusom na ktorýsi hokejový zápas hovoril vedúci dorasteneckého mužstva (pán Derfényi alebo Klohna? Už neviem, trochu mi splývajú). Stalo sa to na západnej hranici a tá bola, ako si starší ešte pamätajú, prísne stráženým priestorom (aj za našich čias sme sa my, strážne jednotky v Prahe, počas výcviku dozvedeli, kam do južných Čiech by sme boli v prípade vojenského konfliktu nasadení a ktorá jednotka nemeckého bundeswehru by bola zakopaná na druhej strane hranice).
Na vojne je, ako vedia všetci, o sex núdza a tak vojačikovia nezvyknú otáľať, keď sa im takáto príležitosť naskytne. A tak sa stalo, že za jedným vojačikom na západnej hranici prišla jeho priateľka až z ďalekého východného Slovenska. Vojačik však mal v ten deň službu a mal strážiť nejaký vojenský objekt na kraji lesa. Tak sa so svojou priateľkou dohodol, že za ním príde v noci, keď bude mať službu vonku, mimo objektu.
I tak sa stalo.
A keď boli v najlepšom (detail, že to bolo na stojáka, je síce detail, ale dôležitý), vymákol ich dôstojník, ktorý kontroloval jeho stanovisko. Za takýto čin bol prokurátor, ohrozenie obranyschopnosti socialistického Československa a podobne, jednoducho niekoľkoročná basa natvrdo. Chlapíka pred týmto trestom zachránil jeho obhajca, ktorý na súde vyhlásil: „Trtkať síce trtkal, ale bojaschopný bol." (Pardon za vulgárny citát.) Dostal iba 21 dní v base, obišiel teda veľmi lacno.
Vojačik mal totiž aj pri tejto, z vojenského hľadiska trestnej činnosti, samopal prevesený na chrbte. Čo bol možno detail, s akým sa nestretnete v Kámasútre, ale veľmi dôležitý.

Čo je možno na káve trochu nepohodlné, ale dá sa tak vyhnúť disciplinárnemu konaniu a doživotným posmeškom.