Čaro nechceného v Širokého hoteli alebo okom hokejového laika 1

Do MS chýba niekoľko hodín a hoci sa dá očakávať, že nás čakajú vzrušujúce zážitky pred televíznymi obrazovkami a na samotných štadiónoch, už samotná príprava ukázala, že prekonať doterajší adrenalín si bude vyžadovať našu účasť prinajmenej v semifinále.
Najprv hokejovú verejnosť vzrušil návrat strateného syna Richarda Zedníka - z úžasu nevychádzali najmä tí, pre ktorých bolo Zedníkovo priznanie si chyby niečím, s čím sa stretávajú nanajvýš v rozprávkach alebo príručkách etikety. My kverulantskejšie typy si však aj naďalej môžeme myslieť, že tak urobil najmä preto, lebo si prepočítal, že ak s ním tréner Hanlon počíta najmä pre hru v oslabení, dostane sa na ľad častejšie ako Demitra s Gáboríkom či Hossom, ktorí sú predsa len dominantnejší v útočnej tretine.
Ďalším pozoruhodným fenoménom obdobia pred MS je premaľovávanie fasády hlavného mesta, kde dostali priestor aj sprejeri - potemkinovanie dedín prešlo teda plynule aj do 21. storočia (a ja si už len spomínam, ako kamaráta môjho mladšieho syna pred postihom za sprejovanie hnusnej budovy v areáli škôlky zachránilo iba to, že ešte nemal štrnásť. Kubo 14 v tom čase už mal, ale bol rýchlejší aj ako policajti - je blbé chodiť sprejovať v šlapkách). Hlavné mesto bude chvíľu vyzerať ako hlavné a hlavne krajšie, ako v skutočnosti je.
Napokon, toto bude najbližšie dva týždne platiť aj o drvivej časti spoločnosti, ktorá podľahne pozitívnym emóciám, bude zasa raz chvíľu hrdá na čosi slovenského pôvodu (a právom, povedzme si, lebo špičkoví hokejisti patria k tomu najlepšiemu, čo doma - teda v NHL, KHL, Česku a v Škandinávii - máme a čo tak excelentne ukázali napríklad vlani na olympiáde v druhej polovici tretej tretiny zápasu s Kanadou, kedy ani hokejová veľmoc nevedela kam skôr skočiť a keď jej fanúšikovia boli posraní až za ušami a s úžasom hľadeli, ako "malí Slováčikovia" cvičia s ich idolmi a keby Demitra v poslednej minúte trafil prázdnu bránu, mali sme našliapnuté na medailu), budeme opäť vidieť, ako sa v konfrontácii presadzuje profesionalizmus, kolektívny duch, nasadenie, rozum, technika, odvaha a obetavosť (síce je to v reálnom živote niečo podobne frekventované ako s tým priznaním si chyby, ale nebráňme sa pozitívnym javom, nie je ich až tak veľa), a ak nám bude žičiť aj šťastena, opäť budeme patriť k tomu najlepšiemu v tom, o čom značná väčšina sveta nemá ani potuchy.
Podobne ako v literatúre je najdôležitejší estetický zážitok, na týchto MS by ním mal byť športový zážitok - a ten si nenechajme vziať.
Na rozdiel od mnohého iného a podstatnejšieho.
Že sa na predraženú halu v Bratislave poskladajú aj tí, čo nemajú o hokeji ani šajnu, je už len naším národným koloritom - a výstižnejšia metafora, ako je okradnutie Pavla Demitru v Širokého hoteli, sa vari ani vymyslieť nedá.