Nevedeli sme, že je neviditeľné, alebo okom futbalového laika VII

Alebo odinakiaľ - Pozorne ma počúvajte, nebudem to viackrát opakovať, hovorievala zasa francúzska partizánka Michelle v britskom vojnovom komediálnom seriáli Haló, Haló! Ani mne sa nechce opakovať, čo som písal vo svojich niektorých predchádzajúcich textoch (napríklad tu a tu ), ale ako sebakriticky hovorieval český premiér Petr Pithart - dôležité veci treba opakovať, aby druhá strana pochopila, že sú dôležité. Česi v našej spoločnej minulosti nikdy nepochopili, ako veľmi nám záležalo na rovnocennom partnerstve v spoločnom štáte - a tak aj ten štát skončil. Ale späť k futbalu - najúspešnejsí slovenský futbalový tréner (teda druhý, po Jozefovi Venglošovi, ktorý bol pri titule majstrov Európy v roku 1976, alebo tretí aj po Michalovi Vičanovi, ktorý získal so Slovanom v roku 1969 Pohár víťazov pohárov) Vladimír Weiss je zrejme posledný, ktorý si ešte nevšimol, že slovenskému tímu chýba medzihra v strede poľa (možno by stačilo pozornejšie sledovať hru španielskej reprezentácie - alebo sa vrátiť k modelu pred kvalifikačnými zápasmi s Českom, kde to naši vedeli). A musím, žiaľ, dodať, že stereotypné nakopávanie na jedného osamoteného vysunutého útočníka mi zúfalo pripomína systém, akým sme na prelome 60. a 70. rokov minulého storočia hrávali na II. ZDŠ v Liptovskom Mikuláši. Interne sme ten systém nazývali slovami Maro, bež! - Jano Maro bol urastený útočník z Demänovej, na ktorého smerovali naše odkopy a výsledok zápasu záležal od toho, či Jano dobre trafil loptu na šestnástke alebo nie - ale od telocvikára pätnásťročných školákov nemôžete očakávať Mourinhove taktické finesy.
A teraz inam - nemôžem sa ubrániť dojmu, že podobne ako mnohým slovenským politikom, aj slovenským futbalistom chýba psychoanalytik. Nebolo to prvý raz, už je to priam symptomatické, že ak slovenskí futbalisti pristupujú k zápasu nie stopercentne koncentrovaní, vždy to zle dopadne. Istý sumár takýchto zlyhaní som vymenoval v tomto blogu (tu len pripomeniem zápasy so Slovinskom, Novým Zélandom, Macedónskom či Arménskom), ale zdá sa, že podcenenie súperov sa stáva Weissovou špecialitou. Slová, ktoré povedal po prehratom zápase s Bosnou a Hercegovinou - "chceli sme si vytvoriť nejaké modelované situácie pred dvojzápasom s Andorrou, ale nevyšlo nám to podľa našich predstáv" - ho z tohto úmyslu usvedčujú. Ak sme si chceli skúšať niečo na Andorru, mali sme hrať s Faerskými ostrovmi.
Ospravedlnením nie je ani fakt, že podobne sú na tom aj slovenskí hokejisti, ktorí tiež naposledy išli vyhrať Nemecký pohár a skončili už klasicky na poslednom mieste - je to skôr potvrdením slovenskej športovej mentality.
Riešenia vidím dve (veď som len laik) - buď naučiť slovenských futbalistov bago (v ktorom sú skutočne dobrí, ako vidno zo záznamov z predzápasových sústredení) v rýchlom pohybe, alebo oznámiť súperom, prečo sme takí sebavedomí, a dúfať, že sa našej povesti zľaknú. Lebo na ihrisku to nemajú šancu zistiť.