O tom, prečo sme dostali gól v poslednej minúte nadstaveného času, písali už všetci a mne sa to nechce opakovať. Nikto si však doteraz nevšimol kľúčovú rolu rozhodcu pri tomto góle (meno Damon zrejme nebolo celkom náhodné). Keby nadstavil iba dve minúty, boli by sme vyhrali a nebolo by šťastnejšieho národa na zemeguli. Takto túto nám predurčenú rolu prevzali Novozélanďania.
Hoci je dôležité, ako sme onen gól dostali, prinajmenej rovnako dôležité je, ako sme ten premiérový samostatný gól dali (lebo federálnych slovenských bolo viac - ja si pamätám napríklad Petrášove na MS 1970 - lebo nás otec ráno zobudil a my šarvanci sme pozerali, ako sa Laco Petráš po góle Brazílii v rohu šestnástky prežehnal). A tu načim poznamenať, že to bol gól z ofsajdu, čo ukázal aj opakovaný záber s naznačenou linkou súperovho obrancu a našich dvoch útočníkov,ktorí boli k súperovej bránke bližšie. To sa však v slovenských novinách, teda v texte slovenského novinára (čítal som iba Pravdu a Sme, možno to inde bolo) nedočítate. Zato Bildu a Kickeru to neuniklo.
Dôvodov, prečo tak dlho odolávali Severní Kórejčania platonickému útočeniu Brazílčanov, nájdu odborníci na futbal kopec, aj dva. Podľa mňa to bolo najmä preto, lebo severokórejským futbalistom nikto nepovedal, akí sú Brazílčania dobrí, a že by sa ich mali obávať, preto si proti nim toľko trúfali. A v severokórejských novinách - priznávam, nemám v tom prehľad - sa asi dosť ťažko dočítate, že niektorý iný národ môže mať lepších futbalistov ako Kim čong il.
Drsný však bol záver - zvyčajne si po zápase hráči podávajú ruky a vymieňajú dresy - v tomto po zápase ostali v strede ihriska dve nekompatibilné a nekomunikujúce skupinky - akoby bola jedna malomocná. Čo (by) som od brazílskych osobností neočakával.
Opäť, po ikstý raz prihrávka k autovej čiare, jeden španielsky útočník/záložník/obranca sa pohráva s loptou a súperovými obrancami a po niekoľkých nevyhnutných kľučkách centruje do švajčiarskej šestnástky, kde sú všetci ostatní spoluhráči, pretože ani jednému počas celého zápasu nepríde na um, že si možno loptu aj naraziť a dostať súpera do úzkych - a v šestnástke si s týmito stereotypnými loptami súper na 99,5 percenta poradí. A toto sa opakuje po celý zápas - s výnimkou švajčiarskych protiútokov a excelentnej strely Xabiho Alonsa do brvna, čo bolo jediným prekvapujúcim momentom v španielskych dresoch. No dobre, ešte to, že Vicente del Bosque už po 60 minútach zistil, že by nemal stavať mužstvo iba na hráčoch domácej ligy a predsa len poslal na trávnik Fernanda Torresa (na nominovanie Cesca Fabregasa ešte zrejme nedozrel čas).
