Aktuálna miera evidovanej nezamestnanosti dosahuje podľa štatistík ÚPSVaR úroveň takmer 15%, čo znamená viac ako 400 tisíc ľudí, ktorí sú bez práce a nejakú si prostredníctvom úradov práce hľadajú.
Miera nezamestnanosti je však štatistická veličina, ktorá ukazuje len to, koľko z ľudí v aktívnom veku si práve hľadá zamestnanie prostredníctvom úradov práce. Ak sa všetka pozornosť sústredí na mieru nezamestnanosti, politici sú namiesto vytvárania podmienok pre zvýšenie dopytu po práci v pokušení robiť skôr štatistické hry s číslami (teda opticky znižovať počet ľudí, ktorí si hľadajú prácu).
Oveľa podstatnejšie než sledovať mieru nezamestnanosti je zaoberať sa zamestnanosťou. Teda údajom o počte ekonomicky aktívnych v pomere k celkovému počtu ľudí v pracovnom veku. Dnes sme na tom pomerne biedne - zamestnanosť u nás sa podľa štatistík OECD pohybuje na úrovni tesne pod 60% (v OECD sú na tom horšie len Taliansko, Maďarsko a Turecko a za prvými Islandom a Švajčiarskom zaostávame o takmer 20% bodov).
Je to práve úsilie podporovať rast zamestnanosti, čo by malo byť cieľom každej rozumnej sociálnej a hospodárskej politiky - aby čo najviac ľudí vykonávalo ekonomickú aktivitu, a nie aby bol opticky čo najmenší počet ľudí, ktorí si na úradoch práce hľadajú zamestnanie. Ak bude rásť počet ľudí, zapojených do ekonomickej aktivity, potom bude rásť aj bohatstvo krajiny a klesať nezamestnanosť, a to bez ohľadu na metodiku, akou sa sleduje a vykazuje.
To neznamená, že nemáme kritizovať Ficovu alebo akúkoľvek inú vládu, ak miera nezamestnanosti rastie a súvislosť tohto rastu počtu nezamestnaných s opatreniami tej-ktorej vlády je evidentná. Kritizujme, analyzujme, poučme sa.
Ale my chceme posudzovať úspešnosť našej sociálnej a hospodárskej politiky podľa toho, či bude v dôsledku našich opatrení vyvíjať ekonomickú aktivitu viac ľudí alebo menej ľudí.
Ako na to? Vychádzajme z dvoch základných premís:
Každý človek niečo dokáže. Vzdelaný aj nevzdelaný. Kreatívny aj nekreatívny. Mladý aj starý. Každý človek vie niečo robiť.
Každý zdravý človek, ak nie sú zásadne deformované motivácie - napríklad príliš štedrým a ľahko zneužívateľným sociálnym systémom - chce robiť niečo užitočné. Niečo, čo mu dáva dôvod ráno vstať z postele, čo mu dáva sebeúctu a pocit ľudskej dôstojnosti, čo mu dáva príležitosť získať za svoju snahu zaslúženú odmenu.
Na Slovensku je viac ako 40% obyvateľov v aktívnom veku, ktorí nepracujú a väčšina z nich si prácu ani nehľadá. Prečo toto obrovské množstvo ľudí nepracuje? Keď sa prejdete Slovenskom a vidíte, v akom je stave (zanedbané ulice, záhrady, cesty, polia, zanedbaní ľudia), máte pocit, že je tu málo roboty? Na Slovensku žijeme čudný paradox: práce je málo, ale roboty nad hlavu.
Predstavme si, že hoci len časť tohto spiaceho ľudského kapitálu by sa prebudila k aktivite. Pracovných miest by bolo nielen oveľa viac, ale aj kvalitnejších a lepšie zaplatených. Slovensko by ekonomicky ožilo, zmenilo sa na nepoznanie.
Našim cieľom teda musí byť čo najlepšie zúročenie ľudského kapitálu. Dnes je tento potenciál pridusený, a to musíme zmeniť.
Najúčinnejší recept už bol vynájdený. Rozviažme ruky aktivite, prirodzenej snahe mať sa lepšie a robiť niečo zmyslupné.
Nie som priateľom revolúcií, ale tu by sa jedna naozaj žiadala. Zmeňme pohľad na to, akou formou ľudia pracujú. Dnes štát vynucuje od zamestnancov aj zamestnávateľov, živnostníkov či umelcov desivé množstvo byrokracie, len aby dokázal ako-tak účinne vyberať dane a odvody. Navyše, toto daňovo-odvodové zaťaženie práce je veľmi vysoké a dohromady presahuje polovicu ceny práce.
Výsledkom sú obrovské bariéry, ktoré spôsobujú tú disproporciu na trhu práce medzi dopytom a ponukou, a tiež ten priepastný rozdiel medzi potenciálom nášho ľudského kapitálu a tým, ako ho dokážeme využívať.
Nový pohľad musí vychádzať z toho, že vytváranie priestoru a motivácií k ekonomickej aktivite je oveľa dôležitejšie než jej dokonalé byrokratické evidovanie a monitorovanie. Navyše, doba sa zmenila a dnes už ľudia neprežijú celý svoj pracovný život u jedného či dvoch zamestnávateľov. Rovnako sa zmenila v tom, že dnes už prakticky každé odvetvie trpí sezónnymi výkyvmi a potreba voľnejších rúk, väčšej flexibility, už nie je vecou nejakého ideologického presvedčenia, ale nutnosti prispôsobovať sa realite.
Aby sme dosiahli náš hlavný cieľ - oživenie ekonomickej aktivity - chceme okrem iného zásadne zmeniť motivácie k ekonomickej aktivite. Napríklad aj dôsledným odstránením byrokratických výmyslov, zásadným zjednodušením a citeľným znížením povinných odvodov, zavedením výhodných a jednoduchých živnostníckych koncesií, podporou všetkých flexibilných foriem práce (čiastočné úväzky, práca na dohodu) alebo presadením jednoduchého a motivujúceho Zákonníka práce. Všetky tieto a aj mnohé ďalšie opatrenia nájdete aj s doplňujúcimi informáciami na webe Novej väčšiny.
Zmena paradigmy v pohľade na ekonomickú aktivitu nebude jednoduchá. Každé zo spomínaných opatrení bude náročné kvalitne do detailu nadizajnovať, presadiť a implementovať. Ale ak sa nám to podarí, urobíme zo Slovenska výnimočné miesto. Raj ekonomickej aktivity.
Smutné je, že keďže rozsiahle ropné polia sme pod Slovenskom zatiaľ neobjavili, musíme sa k bohatstvu prepracovať. Dobrá správa je, že vieme, ako na to.
Text je skrátenou a upravenou podobou príspevku autora na konferencii "Ako prebudiť tigra?", ktorá sa konala dňa 2.7.2013 v Bratislave.
