Takmer na deň presne pred piatimi rokmi Fico vyhlasoval, že v boji proti návrhu SPP na zvýšenie cien plynu je pripravený „ísť až nadoraz". Vtedy, v roku 2008, len hľadal nejakú agendu svojho prvého vládnutia a rétorický boj proti zlému svetu sa javil ako dobrý nápad. Dnes je Fico na inom leveli. Argumenty sú však ešte prostoduchšie, lebo aj motív je jednoduchší - prikryť čudesný kšeft, spojený s „transformáciou" SPP. A najmä škandál porovnateľný s "nástenkovým tendrom", že kľúčový dokument tejto transformácie pre vládu nepripravovalo ministerstvo hospodárstva, ale druhá strana tohto kšeftu.
V septembri 2008 som pre časopis Týždeň (38/2008), kde som vtedy pracoval, napísal na túto tému pár riadkov. Rôzne okolnosti sa zmenili (napríklad malinký zisk distribúcie plynu je dnes vinou nesvojprávneho regulátora v strate a pod.), ale podstata zostala. Tak len aby sa nezabudlo...
Slovenský plynárenský priemysel požiadal regulátora, Úrad pre reguláciu sieťových odvetví (ÚRSO), o zvýšenie cien zemného plynu pre domácnosti takmer o 20 percent. To premiéra Fica rozľútilo natoľko, že je v tlaku na zahraničných akcionárov SPP, aby zvýšenie cien nežiadali, pripravený „ísť na doraz". Nech už to znamená čokoľvek, znie to hrozivo. Smiešne to začína byť v momente, keď sa poslucháč začne zaoberať hoci len základnými faktmi.
Fico má zdanlivo silné argumenty. Napríklad - ak SPP vlani dosiahol zisk po zdanení takmer 17 miliárd korún, prečo teraz žiada také výrazné zvýšenie cien plynu domácnostiam? „Ja sa naozaj chcem spýtať predstaviteľov zahraničných akcionárov, či im nestačí, že zarobili v minulom roku po zdanení 16,7 miliardy, a či pri takom obrovskom zisku potrebujú prísť s návrhom, aby na domácnostiach vytĺkli ešte pár miliónov korún," položil premiér sugestívnu otázku. On sám však na ňu bezpochyby musí poznať odpoveď. A práve to, že na poznanie odpovede netreba mať prístup k žiadnym tajnostiam, ani prejaviť nijaký prenikavý intelekt, nepripúšťa žiadne pochybnosti o tom, že Fico nám práve predvádza takmer do dokonalosti vybrúsené umenie populizmu.
Takmer celý spomínaný zisk totiž SPP dosiahol v rámci tranzitu ruského plynu cez Slovensko ďalej na Západ. Okrem tranzitu, ktorým sa zaoberá jedna dcérska spoločnosť SPP, je tu ešte druhá - distribúcia. Práve tá dnes žiada toľko diskutované zvýšenie cien. V distribúcii plynu domácnostiam však môže SPP dosahovať len zisk, ktorý regulátor ÚRSO určí ako „primeraný". Dnes je „oprávneným ziskom" približne 17 halierov na kubický meter plynu, čo v ročnom vyjadrení znamená 244 miliónov korún. Z týchto 244 miliónov korún SPP ešte približne 100 miliónov minie na lacnejší plyn pre seniorov (program zliav + Senior).
Vec sa javí jednoducho - ak distribúcia produkuje len minimálny zisk a tranzit takmer 17 miliárd, stačí z peňazí, zarobených tranzitom, presunúť trochu do distribúcie a ceny môžu klesať. Lenže - a toto je pointa celej kauzy - tieto, takzvané krížové dotácie výslovne zakazuje zákon o energetike, vychádzajúc z pravidiel Európskej únie. Jednoducho povedané, použiť peniaze z tranzitu na dotovanie cien v distribúcii je nemožné.
Vláda však má v SPP stále 51-percentný podiel a tomu zodpovedajúci podiel na zisku SPP. Ak sa k tomu pridá jej výnos na dani z príjmu, z každej koruny, ktorú SPP zarobí, vláda získava 60 halierov. Len za roky 2006 až 2008 (teda od nástupu Ficovej vlády) získala vláda z SPP dohromady už vyše 50 miliárd korún. A to už je v kontexte vypätého Ficovho boja proti akcionárom SPP zaujímavý údaj - je to málo na to, aby aspoň malú časť týchto peňazí použil na adresnú pomoc pre tých, ktorým ceny plynu môžu spôsobovať nejaké vážnejšie problémy?
Fico však namiesto toho populisticky búcha do stola. „Vláda nesúhlasí so zvyšovaním cien. Nebude zvýšenie cien pre domácnosti," povie autoritatívne, ignorujúc úlohu formálne nezávislého regulačného úradu, ale najmä zdravý rozum. Okrem iných škôd, ktoré Ficovo dnešné počínanie spôsobí (a o ktorých bude reč neskôr) je totiž takýto prístup v rozpore s logikou sociálneho cítenia, ak teda jeho výsledkom má byť pomoc chudobným. Ak sa totiž ceny plynu nezvýšia, bude plyn lacnejší rovnako pre chudobných ako pre bohatých. TO je však asi ten najmenej dôležitý dôsledok toho, čo sa okolo cien plynu na Slovensku deje.
Samozrejme, obhajovanie zvyšovania cien je tak trochu čudné. Ak to však ekonómovia a novinári robia, nerobia to preto, že je samo osebe dobré (naopak, jeho nutnosť treba dôkladne skúmať, čo by malo byť úlohou dnes už úplne nesvojprávneho ÚRSO), a ani preto, že dúfajú, že vyššie ceny by politicky poškodili vládu. Ak dnes ekonómovia a novinári kritizujú Fica za jeho populizmus, neobhajujú vyššie ceny, ale základné pravidlá, na ktorých funguje slobodná ekonomika.
Nemusí sa nám to páčiť, ale ceny, za ktoré SPP nakupuje ruský plyn, očividne rastú. Tie ceny zvyšuje ruskou vládou ovládaný Gazprom, nie SPP. Keď však bojovný slovenský premiér Fico minulý týždeň rokoval s podpredsedom ruskej vlády Igorom Sečinom, svoje „právo mlčať" využil dôkladne. A tíško sedel aj vtedy, keď ešte aj ruský vicepremiér hovoril o tom, ako sa bude v nasledujúcom období výrazne zvyšovať cena plynu pre domácnosti aj v Rusku.
Predseda vlády predstiera pri cenách plynu boj na život a na smrť, a pritom sám najlepšie vie, že ide len o marketingový kalkul, postavený na predpoklade, že „boj s monopolmi" prináša politické body. Problém drahšieho plynu pre chudobných by mohol oveľa efektívnejšie riešiť on sám - napríklad tým, že by časť z vládneho podielu na zisku SPP (len vlani vláda zo zisku SPP dividendami a daňou z príjmu získala 22,9 miliardy) použil na nejakú formu podpory chudobným. To by však tie peniaze nemohol míňať na iné. Ale najmä - nebol by ukričaným Jánošíkom.
To bolo v septembri 2008. Dnes máme september 2013. Fico je opäť premiérom. Nič nezabudol, nič sa nenaučil - povedal by klasik.
Odpútavanie pozornosti od vlastných škandálov sa mu stále darí celkom dobre. Ale bola by veľká chyba venovať sa opozeranej Ficovej hre a nevšímať si, že:
kým doteraz sa o stratu z distribúcie plynu delil štát so súkromnými spoluvlastníkmi SPP, vinou rozhodnutia Ficovej vlády bude celá strata na pleciach štátu (teda všetkých občanov),
kľúčový dokument pre toto rozhodnutie, ktorý malo vypracovať ministerstvo hospodárstva, vznikol na počítači druhej strany tejto transakcie - tej, ktorá tým pri dnešných stratách distribúcie ušetrí približne 40 miliónov eur ročne.
Dnes v tejto debate a pri vyslovovaní nedôvery vláde teda vôbec nejde o ceny plynu pre domácnosti, ale o Ficovu snahu prekryť fakt, že jeho vláda opakovane a dlhodobo koná v prospech silných oligarchov a biznis skupín na úkor občanov tejto krajiny.
