Všetko je inak, a aj preto sa pri pohľade na budúcnosť treba dosť natrápiť pre navodenie dobrej nálady.
Táto vláda len veľmi pomalinky znižuje podiel deficitu voči HDP, verejné výdavky však v absolútnych číslach rastú (tak ako verejný dlh) a aj klesanie toho podielu voči hodnote všetkého, čo sa tu vyprodukuje, dosahuje do veľkej miery jednorazovými, a preto v budúcnosti nezopakovateľnými nápadmi.
A tak síce vláda vyberá na daniach viac ako predtým, ale peniaze na normálne zaplatenie učiteľov, zdravotných sestier, kvalitných úradníkov, slušných ciest a čistých miest akosi nikde nie sú.
Keď raz vládu preberú normálni ľudia so zdravým rozumom, budú tak musieť urobiť niekoľko ťažko zlučiteľných vecí naraz. Aj znížiť daňové a odvodové zaťaženie ekonomickej aktivity, aj zastaviť rast dlhu, aj nájsť peniaze na zaplátanie najväčších skrytých dlhov (napríklad na tých učiteľov či cesty, do ktorých sa dnes neinvestuje) a na zastavenie rozkladu celej spoločnosti - a to nielen v materiálnom, peniazmi vyjadriteľnom, zmysle.
Problém je, že sa musí udiať všetko viacmenej naraz. Problém je aj to, že ak si myslíme, že veci sa už nemajú kam ďalej zhoršovať, sme na omyle.
Ale život bez viery, že nejaká normálna budúcnosť existuje, za veľa nestojí. Preto potrebujeme nejakú nádej, že sa z tohto bezútešného stavu dá dostať.
Núkajú sa dve veci:
Urobiť poriadok vo fungovaní štátu (napríklad dobre zaplatiť kvalitných ľudí vo verejnej službe, ktorí plnia jasne definované ciele a ich výsledky sú preto merateľné, zrušiť všetky nadbytočné byrokratické nezmysly, budovať inštitúcie s misiou pomáhať ľuďom a nie ich sekírovať).
Oživiť ekonomickú aktivitu (zásadne zjednodušiť malé aj veľké podnikanie, zamestnávanie a všetky iné formy práce, vytvoriť motivujúce prostredie, ktoré ekonomickú aktivitu podporuje, odstrániť všetky veľké bariéry, ktoré od nej odrádzajú alebo ju priamo trestajú).
Nad tým všetkým by mala byť silná vízia ochrany občianských slobôd, z ktorých sa neustupuje ani o centimeter. A obnovenie právneho štátu, ktorý dôsledne chráni a vymáha zákony, kde pravidlá platia pre každého rovnako a kde je domôcť sa spravodlivosti pravidlo, a nie náhodná výnimka.
Fungujúci štát by postupne zreparoval rozložené verejné inštitúcie, obnovil úplne stratenú dôveru ľudí v jeho zmysel, oslabil frustráciu z politiky a apatiu k obrane slobody. Ekonomické oživenie by prinieslo ľuďom lepší život a (najmä mladým) dôvod zostať tu žiť. A rozpočtu aj pri nižších daniach peniaze na zalátanie všetkého, čo je dnes deravé a zanedbané.
Moja obľúbená moravská kapela Mňága & Žďorp kedysi svoje krédo zhutnila do vety: Nepropadejte žádné naději! Ale ako každý, kto občas číta, ako často a ľahko ľudia v minulosti stratili slobodu, cítim potrebu trochu s nimi polemizovať a v ústrety čoraz dlhším zimným večerom vysloviť svojich vlastných päť slov, aj keby som mal byť obvinený zo šírenia budovateľského nadšenia.
Nikto to za nás neurobí.
