Vždy ma vie prekvapiť detská zvedavosť a jednoduchosť. Nepoznajú ešte všetky slová, preto sa im často podarí z úst vylúdiť nejakú tú perličku. Svet je pre nich farebné slniečko a všetko navôkol niečo nové. Aj keď svet vítajú veľkým plačom, neskôr doň vovedú veľa radosti a úsmevu...
Dnes sa pri mne v čakárni zastavil malý chlapček. Chcel sa aj predstaviť, ale pri tom zaujatom pohľade na fľašku minerálky na to celkom zabudol. Keď už fľaštičku dokonale preskúmal a pooblizoval, pustil sa do môjho náramku. Bol nesmierne krásny a veľmi poslušný. Nič nezničil :)... Za odmenu, že som mu ukázal ďalší (zatiaľ ešte) nepreskúmaný kus sveta ma odmenil milým úsmevom. Všimla som si, že kade chodil, tade rozdával ľuďom radosť a vyčaril každému úsmev na perách.
Vtedy som si uvedomila, ako zabúdame na drobnosti. Vieme sa tešiť z maličkostí? Dokážeme sa ešte tešiť z lienky na tráve? Rozdávame radosť či sa skôr podmaníme uponáhľanému okoliu? Každý sa niekam ponáhľa a pri tom sa zabúda tešiť z okolitého sveta. Nevšímame si už maličkosti, ktoré nás dovedú k niečomu veľkému. Vidíme len to, čo je výsledkom.
Deti vedia inšpirovať i skúsených ľudí. Dokážu poukázať na to, na čo sme už my zabudli. Vedia nás privítať v ich jednoduchom svete a ponúknu nám celé svoje srdiečko. Učíme ich správnemu správaniu a na oplátku oni učia nás, ako žiť radostnejšie. Sú to drobní anjeli, ktorí nás prišli potešiť, obdariť svojou jedinečnosťou a naučiť nás ostať kúskom srdca navždy dieťaťom.
