Pozriem von oknom. Prší. Už druhý deň. Obloha zakrytá nekončiacimi mrakmi predpovedá, že najbližších niekoľko hodín dážď neprestane. V tvárach ľudí vidieť sklamanie, pretože sa ešte nestihli rozlúčiť s letom a už prišla studená jeseň. Citeľné ochladenie, neutíchajúci dážď a nálada vhodná na zimný spánok vynára v ľudských myšlienkach mnoho otázok, ktoré sa pôsobením slniečka schovali.
Ráno strávené opäť v práci mi spríjemňuje hudba a dážď klopkajúci na parapety. Pomaly mi rozmŕzajú líca a zohrievam sa. Na takéto ochladenie ešte nie som pripravená. V nádeji, že príde teplo, odkladám svetre na najvyššiu poličku...
Zväčša prázdna internetová kaviareň sa toto ráno zaplnila odvážnymi ľuďmi, ktorí sa museli ráno vybrať do toho strašného počasia. Prekvapivo ma privítali s úsmevom. Zopakujem si svoj ranný rituál aj pri ticho pracujúcich zákazníkoch. Otvorím si svoj obľúbený jogurtový nápoj a pustím sa do čítania e-mailov, noviniek a zaujímavostí. Nemala som žiadnu prácu, tak som sa pustila do čítania blogov.
Smútok, melanchólia, beznádej. Nič pozitívne, nič radostné, nič optimistické. Neočakávala som v tieto pochmúrne dni ódy na slnko, ale aspoň kúsok nádeje v závere aspoň jedného článku. Nedočkala som sa. Niet divu, ľudí uchvátila epidémia jesennej depresie, ktorá ma na chvíľu nakazila. Ale vyliečila som sa, dožičila som si nádej a radosť...
Dožičte si aj vy viac oddychu, regenerácie, radosti. Hoci aj z drobností, z chutnej čokolády o desiatej večer či z televízie a praskajúceho ohňa v krbe.
