Dve strany. Vaša – toho druhého. Obe iné, obe svojské, obe správne. ALE, nie spoločné. Na všetko sa dívate zo svojej strany. Je to vaša voľba, váš svet a oň sa staráte. Čakáte, kým niečo príde. Druhá strana má tiež svoju voľbu, tiež čaká... Ale na čo čakáte? Veď sa nikdy nedočkáte, kým.. kým sa neodpútate od svojho pohľadu a nepokúsite sa dívať aj očami druhej strany. Chcete sa nimi dívať? Chcete byť vo vlastnom svete, v bezpečí, alebo chcete vidieť skutočný svet? Pretože ten tvorí každý jeden z nás a je celkom iný. Nie je dokonalý, je v ňom príliš veľa chýb. Preto v ňom žijeme, pretože je nám tak veľmi podobný.
Čakám. Napriek všetkému som tu, za hradbami svojho vlastného vnútra, a čakám. Či je to správne? Je... len, nie som si istá, či druhá strana chápe. Či sa niekedy odpúta, či sa niekedy pozrie mojimi očami. Asi nie. Asi má už iné oči, už nemá kúsok tých mojich... Aj napriek tomu čakám a dúfam.
Prečo sa tak ľudia boja nových vecí? Príde niečo, čo naruší vašu istotu a nič iné vám neostáva, len sa s tým stotožniť a niečo robiť. Ak sa situácia nedostáva do starých koľají, snažíte sa zžiť s danou, inou situáciou. Prečo sa ale ľudia boja urobiť NIEČO? Prečo sa radšej zžívajú a zvykajú si? Keď už je to raz inak, tak nech je to najlepšie, ako to môže byť. Prečo nevyskúšať hocičo, len aby to bolo lepšie? Prečo sa trápiť, kým to “prejde”? Svet nie je spravodlivý, nikdy nebude všetko jedinečné a dokonalé, vždy príde nejaká zmena, ale je predsa na vás, čo urobíte. Budete sa utápať v tej rane? Alebo sa pokúsite zabudnúť? (NIKDY!!! Nikdy nezabudnete, tak na čo strácať čas s pokusmi?!) Nie. Pohnite sa ďalej. Nemusí to nutne znamenať, že sa odpútate od danej situácie. Pohnite sa z miesta a robte všetko preto, aby ste z danej situácie vyšli s tým najlepším pocitom – s pocitom, že ste spravili pre to všetko a je to to najlepšie riešenie, čo zo situácie mohlo vyjsť. Či už je tým riešením síce “len” obyčajné čakanie. Aj čakanie môže byť aktívne.. Ale pozor, nech sa z aktívneho nestane pasívne, tým sa z miesta nepohnete..
A tiež, prečo ľudia radšej pasívne čakajú, ako sa niečo vyvinie? Prečo sa bojíme výsledku? Prečo strácame čas čakaním, keď dobre vieme, že nám to nič prospešné neprinesie? Prečo sa navzájom v čakaní podporujeme? Keď to raz nemá byť tak ako dúfame, prečo to v sebe utláčať čakaním? Prečo to zahovárať? Cez závoj zbytočného dúfania nikdy neprenikne lúč šťastia...
Takže čakám, ale nie dlho. Ak raz príde “nie”, tak jednoducho odkráčam k najlepšiemu zlému riešeniu. Čas je pre mňa príliš vzácny a nechcem ho len tak strácať...
