Kardiológ. Od detstva sa s ním už pravidelne stretávam. Srdiečko mi bije o čosi rýchlejšie ako iným ľuďom, preto ma na to často sledovali a stále sledujú. Stačí sa raz na niečo posťažovať a už aj ma posielajú na kontrolu... Rovnako tomu bolo aj včera...
Čakáreň mierne zaplnená, ordinácia ešte zatvorená. Bolo trištvrte na desať, keď sme dorazili. Bola so mnou mamka, lebo mala cestu okolo. Bola som tretia. Poviete si, super, veď to je raz-dva. Aj malo byť, pri počte 9 ľudí, ktorých stihne lekárka vyšetriť. Jedenásť hodín a prišla sestrička. Všetok dav, ktorý sa tam stihol stvoriť, sa nahrnul ku dverám. Prebojovala som sa k čakaciemu papieriku. Miesto číslo 4 (urgentné prípady museli ísť skôr) a predbežný čas 12:30. Zatiaľ sme sa išli naraňajkovať/či už naobedovať a o dvanástej sme prišli do čakárne. Človek s poradovým číslom 1 bol ešte vonku... S jedným milým a prívetivým starým pánom sme prebrali celkovú situáciu sveta, čo je potrebné, čo menej... Pozrela som na hodinky a konečne prišiel môj čas o 14:45. Moja mamka berie tieto veci dosť ťažko. Srdiečko je predsa len jeden z tých najsamdôležitejších orgánov v našom tele... A zavše, počúvať problémy ľudí, ktorí tam čakali. Dá to zabrať na psychiku.
Vošla som a nevedela som si predstaviť, čo tam so mnou chcú robiť hodinu. Klasika, krvný tlak, výška, váha, EKG. Syndróm bieleho plášťa spôsobil, že môj tep stúpol na niečo vyše 100 a môj nízky tlak na ideálny. Vyšetrenie trvalo tak 15 minút, no ďalšiu pol hodinu sa ma lekárka pýtala nejaké veci. Vyšla som von a mamka mi vystrašene povedala : „No konečne. Už som si myslela, že ti tam niečo robia! Tak čo povedala?“ Radostne som jej oznámila, že som zdravá ako rybka. Tí starí ľudia, čo sa tam ráno hašterili a predbiehali, tí mojej mamke povedali : „No výborne, nič lepšie ste čakať nemohli!“
Starší ľudia už majú svoje odžité, veľa pádov, sklamaní, náhlych nečakaných zmien. Vedia povzbudiť, keď treba, vedia pomôcť, obetovať sa.. Bez rozdielu na tom, či toho človeka poznajú roky alebo len pár hodín.
