„Vezmem si radšej dáždnik.“ Ticho som odvrkla a šla do vedľajšej izby. „Dáždnik?“ pýtal sa Jakub nechápavo. Mal na to právo, veď vonku svietilo slniečko a najbližšie predpovede ohlasovali tropické teplá sprevádzané suchami. Prečo teda dáždnik? Neodpovedala som. Čakal ma ťažký deň, chcela som byť pripravená na všetko.
Modlila som sa, aby k tomuto dňu neprišlo. Nemyslela som naň, vymazala ho z mysle, neočakávala ho. Napriek tomu prišiel. Jakuba som poznala sotva pol roka, ale vedela som, že je ten, na ktorého som toľko čakala. Bol to muž mojich snov, ktorého som si vyčarovala. Ale v čarovaní mám zrejme veľké medzery. Môj sen sa totiž oddnes sníva veľmi ďaleko. Jakub musel odísť. Dostal výbornú ponuku na prácu v zahraničí. Nechcel ísť, ale vyčítala by som si to do konca života. Bol to jeho veľký sen a nemala som síl zničiť mu ho. Veď možno ani nie som tá, pre ktorú žije. Tak nech si aspoň žije svoj sen.
V noci sa mi sníval krásny sen. Videla som v ňom, ako sa Jakub usmieva. Mal všetko, po čom túžil, bol šťastný a spokojný. Žiaľ, v tom sne som ja nebola. Chcem sa na sklonku svojho života obzrieť dozadu a vidieť, že som žila naplno a šťastne, že som nikdy nikoho nenechala kvôli mne smútiť a trápiť sa, snažila sa pomôcť v trápení iným... Chcela som, aby Jakub našiel to dokonalé šťastie, ktoré ho niekde čakalo, a ktoré som ja už dávno stratila.
Kráčali sme spolu ulicou, tma zakrývala krásu kvetov navôkol a oblaky jemne zakrývali more hviezd na nebi. Bolo teplo, dlhá noc pred nami a čas vhodný na krásne chvíle. „Musím ti niečo povedať.“ Snažila som sa hovoriť tak, aby sa mi netriasol hlas, ale bolo to veľmi ťažké. Kryštáliky sĺz sa mi tisli do očí, nevládala som. Chcela som si vybrať ten strašný dáždnik, len aby som sa schovala pred búrkou sĺz a smršťou svojej nenávisti voči sebe samej. Tento rozhovor som si v myšlienkach predstavovala toľko krát. Tak prečo je to teraz také ťažké? Jakub sa na mňa zvedavo zahľadel a čakal, čo poviem. Neznesiteľný hluk ticha mi trhal bubienky, srdce mi búšilo, akoby ho niekto trhal. Ale rozhodla som sa a bolo to správne rozhodnutie. „Prepáč, ale..“ pokračovala som so stále menším presvedčením o správnosti môjho rozhodnutia. „Ľúbim niekoho iného.“ „Iného? Ale veď... Ako sa to stalo?“ Lesk v jeho očiach ma bolel stále viac a viac. „No predsa jednoducho. Ľudia prichádzajú a odchádzajú (neznášala som túto vetu). Už ťa viac neľúbim, pochop to!“ Odišla som. Utekala som preč, ďaleko od sveta, ďaleko od ľudí, od seba. „Musela som to urobiť, prepáč. Pre tvoje dobro, pre to, aby si bol šťastný.“ Opakovala som to stále dookola, dúfajúc, že jemný vánok priveje moje zúfalé slová až k nemu. Klamala som mu, musela som. Budem to ľutovať, ale za kúsok úsmevu na Jakubovej tvári by som urobila čokoľvek.
Pár dní na to odcestoval. Nerozlúčili sme sa, nevideli sme sa, ba ani nepočuli. Bude tam šťastnejší a viem, že som urobila dobre. Ľúbim Ťa a budem naveky, aj keď to možno ani nevieš. Možno sa raz naše cesty ešte stretnú a svoje šťastie budeme prežívať spolu. Prepáč.
.. mená aj príbeh je vymyslený, inšpirované každodenným životom.
