Sme naozaj len zhluk génov? Podľa evolučných biológov – áno...
Láska? Tá neexistuje. Je to len výmysel génov, aby dosiahli svoju reprodukciu. Gény, natoľko múdre, v nás vyvolajú pocit zaľúbenosti. Máme skvelý pocit, sme omámený niečím, čo vlastne ani nejestvuje. Vraví sa – za všetkým hľadaj ženu, no v tomto prípade za všetkým treba hľadať naše gény. Výsledkom potom uspokojených génov je jednoduché zhasnutie plamienka lásky. Preto, keď vidíme, ako vaše deti odrástli a sú schopné samostatného života, náš život začne stagnovať. Gény sa už ďalej nepotrebujú reprodukovať, preto nemajú dôvod vo vás zažínať svetielko nádeje. Podobný názor mal aj Arthur Schopenhauer, predstaviteľ snáď najpesimistickejšej filozofie.
Zvláštne, však? Prečo nás ale potom zároveň s láskou spúta aj pocit, ktorý nám vraví, že je na deti ešte priskoro? Núkajú nám gény aj tieto pocity, aby sme si mysleli, že v našom rozhodovaní hráme hlavnú úlohu?
Čo ale znamená cítiť niečo, čo sa nedá reálne uchopiť? Kde to cítime, v srdci? Alebo je to len myšlienka v hlave? Spúšťajúca ďalší reťazec príznakov zaľúbenia? Je iné pocítiť strach, niečoho sa zľaknúť, keď sa nám rozbúši srdce a zimomriavky sa rozľahnú po celom tele. Ale láska? Prečo sa nám zapáči práve ten človek? Je to preto, že máme v sebe určitú predstavu krásna, na ktorej sa ten človek podieľa? Ale páčiť sa nám môžu rôzne veci a nespustia v nás pocit lásky...
Osobne sa nestotožňujem ani s presvedčením, že naše ego, naše ja je len zhluk génov, ale rovnako si nemyslím, že subjekt je zhluk vnemov. Je síce pravda, že bez vnemov by náš život nemal zmysel, ale aj napriek tomu, že by sme necítili, nevideli ani nepočuli, svoju existenciu by sme si nejak uvedomovať museli. Veď človek nedokáže ani chvíľku nemyslieť. A keď nemyslí, myslí na to, že nemyslí. Bez vnemov by sme možno nezískali žiadne informácie z vonkajšieho sveta, ale pokiaľ je pravdivá filozofia Johna Locka, tak vrodené idey by sme mali nezávisle od toho, či disponujeme nejakými vnemami.
Nech už je to akokoľvek, aj tak by bolo ťažké či priam nemožné stotožniť sa čo i len s jednou z nich... Radšej budem naivná, a budem si stále myslieť, že moje „ja“, môj subjekt existuje.
