„Úprimne. Zabudni, vymaž si z pamäte všetko, čo ťa so mnou spája!“
Tak toto mám už dlhú dobu chuť povedať Dávidovi.
„Áno, bolo to pekné, ale bola som hlúpa.“
... že som sa s ním vôbec chcela dávať do kopy.. Nikdy som to nemala dopustiť. Samozrejme, keby som počúvala rady blízkych, nič takého by sa nebolo stalo... Ale mala som pätnásť a v tomto veku asi žiaden teenager nepočúva rady iného ako seba samého. No darmo, človek sa najlepšie učí z vlastných chýb, nie? Ale ja som sa už naučila dosť, tak prečo to prichádza znova a znova?!
„Chcel by som to vrátiť. Aspoň na chvíľu.“
A myslel si už niekedy aj na mňa? Vždy si myslel a aj myslíš len na seba a svoje potreby, tak skús aspoň teraz dožičiť správneho rozhodnutia aj mne! Keď som sa nerozhodla správne vtedy, môžem to napraviť teraz. Ale to nedopustíš, pretože vieš, že to moje rozhodnutie by bolo iné, než by si chcel počuť, však?
„Prepáč mi moje podpichovanie.“
Dobre, kedysi sa mi páčilo, ale mám o pár rokov viac a už ma naň nezbalíš!!! Uvedomuješ si vôbec, v akom sme teraz vzťahu? NIE! Lebo ty nosíš ružové okuliare. Azda sa nazdávaš, že sa už na teba nehnevám? Veď som poriadne z tvojich úst nepočula niečo také ako – prepáč Tami, bol som hlupák. SI! Vieš to vôbec? Môj vzťah k tebe už dávno nie je taký jednoduchý, bezprostredný, prispôsobivý a príležitostný ako je tvoj ku mne, a ako tomu bývalo kedysi.
Dávno to už nie je to, čo to bývalo. Sám to dobre vieš, aj si to uvedomuješ. Je to preč, ubehlo už veľa času, tak prečo znova otváraš staré spomienky? Skús konečne aspoň svoj aktuálny vzťah brať trochu vážnejšie a mňa nechaj žiť si svoju lásku. „Zabudni, vymaž si z pamäte svojej i svojho mobilu moje meno a naše dávne zážitky.“
