Na konci júna sme sa všetci tešili na zaslúžené prázdniny. Kedže jasom sa chystala domov na krásnych 9 týždňov, radosť bola o to väčšia.Myslím, že nikdy som si neuvedomila krásu Turčianskej záhradky viac akoza posledných pár rokov, keď sa mojim domovom stal Bronx.
Nonajväčším lákadlom bola bezpochyby moja 2.5 ročná neter Nina Anna, sktorou som mala straviť 2 mesiace. A tak som nabalila kufre najkrajšímdetským oblečením aké som mohla v New Yorku zohnať a poďho domov.
Konečneprišlo tak dlho očakávané stretnutie s Ninou Annou. 2 minúty neistoty apotom už hrali prvé husle kufre, ktoré sú veľkým lákadlom detí bezohľadu na ich obsah. Takto sa začalo budovať naše kamarátstvo,porozumenie, jej tak trošku svojského jazyka, prvé varenie kašičky,prvá prechádzka atď..
Na rad prišla úloha uspať Ninku poobede, nokeďže Nina situáciu perfektne odhadla, teda, že netuším ako ju prinútiťspať, trvalo nám to 90 min. Po tomto heroickom výkone uspávania smespali obe. Postupne som sa vypracovala na uspávačku profesionálku a podvoch mesiacoch nám to trvalo pod 10 minút. (Recept pre prázdninovýchkrstných rodičov na požiadanie.)
Nastalo aj prvé dopoludniestrávené spoločne, počas ktorého som musela 2 krát pozametať kuchyňu odmúky a strúhanky, 2 krát prezliecť Ninku, lebo mi tak veľmipomáhala uvariť zeleninovú polievku, čo je obyčajne otázka 20 minút. Noaj takéto situácie sme sa postupne naučili zvládať.
Keďpripočítam jej hopitalizáciu v nemocnici pre črevnú virózu, kedy sme sapri nej striedali a snažili sa jej nahovoriť, že ten obväz na jejhlavičke držiaci infúziu je krásna čiapočka, naše výlety na huby, nahrad, na turistiku, výlet vláčikom, loďkou, stihli sme toho celkomdosť. Na chviľlu som zase uverila, že tie akože okuliare sú okuliare,tá akože voda vo vedierku je tam a mnoho ďalších akože vecí.
Myslím,že nikdy som nevstávala s takým entuziazmom o 6:00 ako keď som videlaNinin úsmev so slovami "Heva poď". Jednoducho počas leta sa z nás stalanerozlučná dvojka. No prišiel deň, kedy sa môj manžel začal baliť nacestu späť do Bronxu a prišli na rad opäť kufre. Cítila viac akosme jej mohli vysvetliť. V deň manželovho odchodu (4 dni pred mojim)bola na mojich rukách viac ako som fyzicky zvládala.
Postupneprišla posledná prečítaná kniha, posledný spoločne postavený hrad avôbec posledný deň. Odchádzala som ráno o 5:00, keď Ninka ešte spala,otvorila som dvere a nevládala zadržať príval sĺz. Posledná pusa a zasezbohom na ďalšie dlhé mesiace.
No čo nasledovalo potom somznášala asi najťažšie. Po príchode do Bronxu mi zavolala Nina sotázkou: "Heva a prídeš? Heva už poď, veď ja Ťa ľúbim.
Noaj takéto chvile prežívame my vykorenení. Ďakujem za každú chvílustrávenú s mojou Ninou Annou, ktorá ma obohatila o lásku, ktorú majúsilu rozdávať len deti.
