Na pohotovosť si ma prišiel prevziať sanitár, nasadla som na vozík a davaj nekonečnými chodbami k výťahom. Každú chvíľu som chcela z vozíka vyskočiť, lebo som mala pocit, že zákruty nevyberieme. No sanitára neopúšťal humor ani v neskorú nočnú hodinu, tak som sa dozvedela, že mám tú česť s najskúsenejším šoférom v budove a že na vozíky a postele na kolieskach má aj vodičák. Keďže sme v USA a tu existujú licencie aj na čistenie toaliet, doteraz neviem, či ten vodičák bol len vtip.
Keď som videla svoju izbu zostala som v nemom úžase. Dve postele oddelené závesmi, dva televízory, dva telefóny a kúpelňa súčasťou izby. Tak toto som videla doteraz len vo filmoch. Po piatich minútach prišla sanitárka s balíčkom hygienických potrieb, ktorý obsahoval lavórik, handričku na umývanie, zubnú kefku a pastu, pohár, džbán na vodu, ponožky s protišmykovou chodidlovou časťou, telové mlieko, ústnu vodu, papierové vreckovky, hrebeň, bielu huňatú osušku a antibakteriálny roztok na rany. Do toho doniesli pohodlné kreslo pre manžela, aby mohol zostať so mnou.
V ďalšej fáze som objavila elektricky vyhrievanú posteľ s možnosťou nastavenia výšky postele, výšky záhlavia a tiež elektronicky nastaviteľnú tvrdosť matraca. Alica v krajine zázrakov by bolo vhhodné pomenovanie mojich pocitov.
Nezabudnuteľnou príhodou bola aj sestrička, ktorá prišla s desať stranovým dotazníkom obsahujúcim asi 130 otázok. Tie najprekvapivejšie boli, či nemám doma niekoho alebo zvieratá, o ktoré sa nemá kto postarať, že by poslali sociálneho pracovníka, či sa nechcem rozprávať so sociológom, psychológom alebo iným špecialistom vrátane duchovného hocijakého z 10 vymenovaných náboženstiev a na koľkých vankúšoch spávam doma.
Operačka sa uvolnila až o 14:00 popoludní a tak som sa ocitla na kolieskovej posteli obklopenej troma lekármi, ktorí sa mi predstavili a podrobne mi opísali postup zákroku, ktorý absolvujem. Celá operácia trvala 25 min. v celkovej narkóze, po nej som sa zobudila JIS-ke, kde som strávila 30 minút. Na izbu ma previezli 15:30 a 16:30 som už odomykala dvere nášho bytu s prepúšťacím listom, v ktorom stálo, že pacient je schopný nastúpiť do zamestnania na ďalší deň ráno.
Sila nie? Alebo kapitalistický svet nemrhá pracovnou silou a peniazmi poisťovňe?
