Teraz mi to pripada usmevne, ale tou obetou som bola ja a moj manzel. Kedze vo zvyklostiach americkej kultury nie je dohodnut si termin sobasa a prist nacas, ale len tak sa vo svadobnych satach objavit vo dverach a pockat si... Nastastie sme mali v plane prist na mestsky urad iba v malom pocte, co znamena my dvaja, jeden svedok a rodicia, bohuzial len z manzelovej strany (maminka, ocinko a setricka aj touto cestou Vam chcem podakovat za psychicku podporu a povedat Vam este raz, ze ste nam velmi chybali). A tak sme si 14:10 v piatok popoludni vypoculi nas verdikt: "Dnes nie, ale v utorok ste srdecne vitani", ten pocit a myslienky bludiace nasimi hlavami zostali nevyslovene... Ta bezmocnost zmenit rozhodnutie vsemohuceho uradnika sa neda opisat. Po kratkom odmlcani sa, prisla na rad trefna poznamka mojej svokry, "Ale oslavu mame aj tak, nikomu to nepovieme". A v tom sa ozval moj svagor (svedok), ktory zachoval rozvahu a chladnu hlavu, s rozhodnutim, "Nic to, ide sa na Manhatan, my to dnes musime stihnut".
Za normalnych okolnosti nas medzi uradom v Bronxe a uradom na Manhatane rozdelovala 1 hodina a 15 minut jazdy autom a cas, ktory zostaval do zatvorenia uradu ... 45 minut. V aute bola celkom dobra nalada, kedze sme sa snazili presvedcit jeden duheho, ze aj ked to nestihneme, nic sa nestane. Neviem, ako rychlo sme isli pomedzi vsetky tie auta, ale prisli sme skoro na miesto 14:50. Odparkovali sme auto na platenom parkovisko a utekali (doslova a do pismena) 3 ulice zapadne a jednu ulicu severne. Pocas nasho sprintu, nas ludia na ulici zdravili a blahozelali s pocudovanim, citajucim z ich pohladov...
Pred budovu sme dorazili v hodine dvanastej a vsetko sme stihli... Aj ja som si vysnivala svoju svadbu, ze aspon jeden den budem princezna, ktorej sa budu dvere otvarat a vsetci ma budu nosit na rukach. Na vlastny sobas som dorazila udychcana, s otlakmi na nohach a bez rodicov (tych sme po ceste stratili ), ale predsa stastna.
Myslim, ze uz teraz mame jeden pribeh, ktory budeme rozpravat nasim ratolestiam na dobru noc...