U nás doma sa nám podarilo zhromaždiť viac laptopov, ako môžemereálne využiť plus nový bol na ceste. A tak sme sa rozhodliponúknuť jeden z nich švagrovi, ktorý si chcel nejaký zaobstarať. No počítač bolo treba preinštalovať, povymazávať staré dáta, hlavneheslá, aby bol pripravený na "dedenie". V tom ma napadla spásonostnámyšlienka ako sa tej nemilej robote vyhnúť. Poprosiť jedného môjhoštudenta, či by to v rámci svojho voľna neurobil, kým som sa javenovala popoludní tým poslabším jedincom.
Richard je členomkrúžku administraátori a pod odborným vedením dávajú do poriadkuškolské počítače a kde čo sa tam naučia. Ja som môj zámer spomenulamôjmu manželovi , ktorý je mimochodom tiež učiteľ v Bronxe a nejaký tenpiatok dlhšie ako ja. To sa na mňa spustila takmer prvá manželskákríza, že kde som potratila rozum, že tam máme fotky (z bicyklovačky,západ slnka, jednoducho nič nevhodné), že to je súkromný počítač a čokeď mi ho ukradne, či som sa stále nepoučila, atd.... Ja som sa snažilastáť si za svojím a vysvetľovať, že ja som toho študenta rok učila, žeto bude v poriadku a takticky som zaklamala, že ja budem pri ňom, keďto bude robiť.
Laptop som pekne priniesla do školy,odovzdala ho Richardovi, ten sa s ním vyhral 3 hodinky, vytelefonovalvšetky registračné čísla, nainštaloval všetko potrebné a prišiel mi hoodovzdať. Viem, že podplácať študentov sa nepatrí, no keďže im zaslužby, ktoré poskytujú v škole tiež platia, rozhodla som sa urobiťrovnako. Ja som bola rada, že mám počítač v poriadku a mala som dobrýpocit z motivácie, že za vedomosti sa platí.
Domov somprišla s malou dušičku či bude fungovať internet, ktorý na danompočítači nefungoval už nejaký čas. Všetko bolo v poriadku a tak som shrdosťou očakávala manželov príchod, aby som mu počítač v plnej krásepredviedla. Po minúte ticha sa ozvalo, "ten chalan musí byť ozajdobrý..." a moje hrdé, " vidíš len treba dať šancu a objavíme viac ."
Bola som veľmi smutná, že ľudia, ktorí s tými ďeťmi pracujú im často nedajú šancu, ako sami vravia "zo skúseností" vieme.
