Samota je odlišnosť

Len tak. Pre zábavu? S úžasom. Je mi zima. Dýchnem trochu tepla na ruky. Len trošku. Obtočím si svoj oranžový šál okolo krku. To ma rozptýli. Snažím sa tváriť nenápadne, ale to je úplne zbytočné. Nik si ma aj tak nevšíma. Veď prečo aj. Som len bledý tieň. Nesníva sa mi? Guľa! Vletela mi priamo do tváre. Zľakla som sa. Guľa. Zľakla som sa! Nervózne som sa poobzerala. Nevidela som nikoho kto by aspoň náznakom zakopol o moju maličkosť. Ľudia len prechádzali okolo mňa akoby som tam ani nebola. Ale predsa. Nemohla to byť náhoda. Asi nepodarený žart. Cítim ako chlad lavičky ma jemne pohladil. Striaslo ma. Už tu sedím vyše hodiny. A ani jeden pohľad sa nezaryl do toho môjho. Každý len tupo hľadí na vlastný cieľ. Svet okolo, akoby sa zastavil. Im to je úplne ukradnuté. Nevšímajú si nič. Vyzerajú smiešne. Smutne. Pozerám na nich s ľútosťou, ale aj so závisťou. Chcem patriť medzi nich. Tak veľmi sa chcem zaradiť. Tak veľmi chcem patriť niekam. Predsa je to na smiech. Skupina robotov, ktorých vyrobila jedna firma s menšími rozdielmi vo farbe. Plus ku každému novému modelu návod na použitie ako darček podniku. Jeden návod pre každého rovnaký. Bez ohľadu na farbu. Robia všetko rovnako. Spolu. A tak krásne odlišne. Sú naprogramovaný. Ale kto? Oni? Nebodaj on? Nie. To nie je skutočné.