12. januára 1938 Zjednotená maďarská strana predložila vláde ČSR svoje požiadavky: uzákoniť autonómiu Slovenska, zaviesť národný kataster a v prevažne maďarských obciach zrušiť slovenské školy.
27. januára sa poslanec Zjednotenej maďarskej strany János Eszterházy v denníku Slovák jednoznačne postavil za autonómiu Slovenska.
10. marca predstavitelia maďarských strán Andor Jaross, János Eszterházy a Gejza Szullo informovali premiéra Milana Hodžu o požiadavkách maďarskej menšiny.
26. apríla tajný nemecký agent L. predložil ministrovi zahraničných vecí von Ribbentropovi v Berlíne dôverné hlásenie, že maďarský vyslanec generál von Sztójay poslal po osobitnom kuriérovi svojmu ministrovi zahraničia do Budapešti rukou písanú správu o svojom rozhovore s Hitlerom. Oznamoval, že Hitler pred ním vyhlásil, že Nemecko nebude klásť žiadne nároky na slovenské územie. Pritom osobitne zdôraznil, že Nemecko nebude žiadať ani Bratislavu. Nemecko musí to prenechať Maďarsku, aby sa tam hýbalo.
5. mája sa neúspešne skončilo rokovanie Stálej rady Malej Dohody, ktorej súčasťou bola aj ČSR, s Maďarskom. Problémom bola otázka národnostných menšín.
26. júla schválila vláda ČSR národnostný štatút, ktorý zladil rôzne zákony týkajúcich sa slobôd národnostných menšín z oblasti občiansky práv, školstva, kultúry. Prijatý mal byť nový jazykový zákon a zákon o národnostnej autonómii v rámci decentralizácie samosprávy (štát sa mal rozdeliť na samosprávne celky)
22. augusta Adolf Hitler prisľúbil maďarskému ríšskemu správcovi M. Horthymu, že ak budú chcieť Maďari obsadiť Slovensko, on im v tom prekážať nebude. Majú byť pripravený k 1. októbru 1938.
27. augusta Zjednotená maďarská strana odmietla národnostný štatút a žiadala úplnú autonómiu pre Maďarov na Slovensku.
23. septembra bola vyhlásená mobilizácia. Za prvý mobilizačný deň bola vyhlásená nedeľa 25. septembra. Za 4 dni nastúpilo do zbrane vyše milióna mužov 18 ročníkov a početný stav armády dosiahol takmer 1,5 milióna. Po Mníchovskej dohode bola pohotovosť armády odvolaná, okrem Slovenska, kde došlo v okolí Rimavskej Soboty začiatkom októbra k potýčkam s maďarským oddielom. Československá armáda ich vytlačila.
30. septembra sa ČSR podrobila diktátu Mníchovskej dohody, na základe ktorej musela odstúpiť Nemecku pohraničné územia v českých krajinách a Petržalku na Slovensku (dodatočne 21. novembra aj Devín). Súčasťou zmluvy bolo aj rozhodnutie o vyriešení požiadaviek Maďarska (a Poľska) do troch mesiacov.
5. októbra súhlasilo Maďarsko vzhľadom na vnútropolitické zmeny v ČSR (odstúpenie prezidenta Beneša, žilinské rokovania) s posunutím rokovaní na 9. októbra.
6. októbra bola v Žiline vyhlásená autonómia Slovenska. Dr. Jozef Tiso sa stal predsedom autonómnej vlády.
Zároveň maďarský vyslanec v Berlíne pripomenul nemeckému ministerstvu zahraničných vecí, že Hitler prisľúbil Bratislavu Maďarom. Hitlerov štátny tajomník von Weizsacker odpovedal, že Hitlerov prísľub sa vzťahoval iba na prípad, keby sa Maďarsko bolo vojensky zúčastnilo na rozbití ČSR. Maďarská armáda však nechcela samostatne zaútočiť proti ČSR, lebo bolo jasné, že bude vzhľadom na svoju nízku úroveň porazená. Týmto však Maďari stratili časť sympatií Hitlera a 8. októbra nakoniec rozhodol, že Bratislavu Maďarom nevydá.
9. októbra sa v Komárne začali rokovania čs. delegácie ( predseda Jozef Tiso, ostatní členovia Ferdinand Ďurčanský, generál Rudolf Viest, Ivan Krno a Ivan Parkányi) s maďarskou ( minister zahraničných vecí Kálmán Kánya, minister školstva Pál Teleki a iní) o rozsahu oklieštenia Slovenska Maďarskom.
Čs. delegácia vyjadrila svoju veľkú ochotu o dohodu hneď na začiatku tým, že odstúpilo Maďarsku Šahy a Slovenské Nové Mesto, hoci sa tým prerušilo železničné spojenie medzi Podkarpatskou Rusou a českými krajinami. Maďarská armáda obsadila tieto mestá 11. októbra. Ale maďarskú delegáciu to vôbec neuspokojilo, rázne od začiatku dávala na vedomie, že neprišla rokovať, ale žiadať. Ultimatívne požadovala okamžité odstúpenie územia od línie Devín, Bratislava, Nitra, Tlmače, Levice, Lučenec, Rimavská Sobota, Jelšava, Rožňava, Košice, Trebišov a Pavlovce. Spomenuté mestá mali byť súčasťou odstúpeného územia. Na ostatnom území Slovenska žiadala uskutočniť referendum.
Maďarská vláda sledujúc svoj večný cieľ obnovenia Uhorska si naivne myslela, že Slováci, keďže prejavili určité protičechoslovakistické tendencie, túžia po spojení s Maďarskom - "starou vlasťou".
Predpokladali, že okyptené Slovensko bude tak neživotaschopné, že sa dobrovoľne pripojí.
Čs. delegácia samozrejme maďarskú požiadavku odmietla, ich protinávrh kládol dôraz na princíp vyváženosti menšín v oboch štátoch - t.j. koľko Slovákov a Rusínov by ČSR odstúpilo Maďarsku, toľko Maďarov by zostalo v republike. Maďarská delegácia to odmietla, ako aj odstúpenie Žitného ostrova a utvorenie autonómie pre maďarskú menšinu. Obvinila čs. delegáciu, že ignoruje "duch Mníchova" a 13. októbra po porade v Budapešti skončila rokovania.
Počas rokovaní vydal Hitler príkaz, aby sa nemecká diplomacia nevyjadrovala k slovenskej otázke, lebo Nemecko síce sympatizuje s maďarskými požiadavkami, ale po zbrani siahne iba za nemecké záujmy. Ale 12. októbra prijal Hermann Goring F. Durčanského a A. Macha, ktorí ho informovali o neopodstatnených požiadavkách Maďarska. 19. októbra síce nemecký minister zahraničných vecí Joachim von Ribbentrop otvorene povedal Tisovi a Ďurčanskému, že Maďarsko je s Nemeckom spriatelený štát, ale predsa si len dal vypracovať osobitnú štúdiu experta o slovensko - maďarskom probléme.
Po skončení komárňanských rokovaní chcel maďarský premiér vyhlásiť mobilizáciu, ale náčelník generálneho štábu maďarskej armády to zrušil, povedal, že je vylúčené viesť vojnu na troch frontoch naraz - proti ČSR, Rumunsku a Juhoslávií (tieto štáty boli spojené vojenskými zmluvami v prípade maďarského útoku). Maďari sa stále báli modernej československej armády. Veľmi dôležité v danej situácii bolo aj to, že Nemecko nemalo záujem o vojenské riešenie slovensko - maďarskej otázky.
Nakoniec bola koncom októbra prijatá dohoda medzi ČSR a Maďarskom o podriadení sa rozhodnutiu veľmocí Nemecka a Talianska, Anglicko a Francúzsko sa vzdali zasahovania.
Medzitým sa na juhu Slovenska pripravuje evakuácia úradného materiálu, dôležitého pre obranu štátu, ako i odsun osôb. To všetko sa robí nenápadne, aby nedošlo k panike a tak, aby sa v prípade nutnosti mohla evakuácia uskutočniť za 24 hodín. Napríklad 10. októbra sa organizovala evakuácia štátneho majetku v Senci. Bolo pripravených 40 železničných vozňov, ktoré mali odviesť školský majetok, rozmnožovacie stroje, slovenskú knižnicu a osobný majetok štátnych zamestnancov o váhe 200 kg slobodní a 300 kg ženatí. 21. októbra bolo pripravené notárstvo, četnícka stanica, pošta, slovenské školy zo Senca, z Nového Sveta, Krmeša, Hrubého Šúru, Kráľovej, Hrubej Borši a Veľkého Bielu. Odchádzali všetci slovenskí učitelia. Narastalo napätie medzi obyvateľmi. Blížil sa osudový 2. november 1938 - deň Viedenskej arbitráže.
