Po vzniku prvej Slovenskej republiky boli prijaté zákony, ktoré Rómov rasovo diskriminovali. V roku 1940 bolo vydané nariadenie o dočasnej úprave pracovnej povinnosti Rómov (a tiež Židov), na základe ktorej ich namiesto brannej výchovy posielali na nútené zemné a pomocné stavebné práce. Museli pracovať napr. na stavbe Oravskej priehrady, železničnej trate Prešov – Strážske a inde. Vyhláškou Ministerstva vnútra z r. 1941 bolo Rómom zakázané kočovanie, vstup do verejných miestností a priestranstiev, používanie hromadných dopravných prostriedkov a aj do obcí mohli vstupovať len v určité dni a hodiny. Dozor nad plnením opatrení mali príslušníci Hlinkovej gardy, ktorí často uplatňovali fyzické násilie. V rokoch 1941 – 1944 existoval pracovný útvar (tábor) v Dubnici nad Váhom, ktorý sa po nemeckej okupácii v r. 1944 zmenil na zaisťovací. V tomto čase sa perzekúcia zostrila a Rómov na viacerých miestach vyvraždili. V spomínanej Dubnici vypukla v tábore epidémia týfusu a 26 nakazených Nemci jednoducho popravili. Najviac takýchto surovostí sa vyskytlo na strednom Slovensku pri potláčaní SNP. Rómov, ktorých často len podozrievali zo spolupráce s povstalcami, zastrelili na mieste – napr. v Čiernom Balogu a Žiari nad Hronom alebo deportovali na hromadné popraviská v Kremničke, Nemeckej, vo Zvolene a inde.
Po vojne boli v r. 1945 Rómovia zrovnoprávnení s ostatnými občanmi, no ich životná situácia sa naďalej výrazne líšila od ostatného obyvateľstva. Prevažná časť bývala v chatrčiach a zemniciach, mnohé rodiny ani nemali trvalý pobyt. Zdroje ich obživy predstavovali príležitostné zárobky muzikantov, pomocných robotníkov a neprofesionálnych remeselníkov. Často zbierali suroviny, vykupovali perie a „kšeftovali“ s koňmi. Tradičné remeslá u Rómov boli kováčstvo, košikárstvo, metlárstvo a pod., ale ich technológie boli väčšinou veľmi zaostalé a neefektívne. Ženy sa venovali rôznym, často pochybným aktivitám – napr. vešteniu, mágii, chodili pýtať po domoch jedlo, šatstvo a ako doslova píše Encyklopédia Slovenska I.: „kradli hydinu, poľné plodiny a dopúšťali sa aj iných druhov asociálnej činnosti.“
Táto encyklopédia z čias socializmu nezvyčajne otvorene a vlastne kriticky na adresu vtedajšieho režimu konštatuje, že „podstatnejšie zmeny nepriniesla ani vzrastajúca starostlivosť o pracujúcich po 1948. Výchovné na deti, starobné a invalidné dôchodky Cigáni využívali neekonomicky a ani ďalšie vymoženosti socialistickej spoločnosti nepriniesli očakávané zlepšenie.“ Keďže hore spomenuté opatrenia zlyhali a neriešené problémy pribúdali, štátne a stranícke orgány sa rozhodli 17.10.1958 prijať zákon o trvalom usídlení kočujúcich osôb č. 74/ 1958 Zb. Predsedníctvo ÚV KSČ zdôraznilo, že „Cigáni predstavujú zvláštnu etnickú skupinu, ktorá si vzhľadom na zaostalý spôsob života vyžaduje špeciálnu starostlivosť a pomoc.“ Zákazom kočovania sa pokúsili začať s integráciou Rómov do spoločnosti, vyrovnať ich ekonomickú, spoločenskú a kultúrnu úroveň s ostatnými obyvateľstvom. Štát prijal koncepciu, podľa ktorej zaostalosť mohli Rómovia prekonať iba tak, že sa vzdajú svojho doterajšieho života a čo najviac sa prispôsobia väčšine.
15.6.1965 bolo prijatá koncepcia riadeného rozptylu – z miest silnej koncentrácie na Slovensku predovšetkým do českých krajov. Rómovia odchádzali do Čiech a Moravy už aj predtým do miest uvoľnených po vysídlení Nemcov. Oficiálne bola zdôraznená potreba „komplexného prístupu k riešeniu tohto problému, a to zvyšovaním sociálnej a kultúrnej úrovne.“
V r. 1969 vznikla pri Ministerstve práce a sociálnych vecí Slovenskej socialistickej republiky „Komisia vlády pre otázky cigánskych obyvateľov“, ktorá koordinovala vládne opatrenia pri riešení rómskej problematiky. Bola snaha zaradiť všetkých práceschopných obyvateľov rómskeho pôvodu do trvalého pracovného pomeru - v roku 1973 to bolo už 92 % mužov. Postupovalo riešenie ďalších problémov, keď v 70. rokoch malo 75 % rómskych rodín vyriešenú bytovú situáciu, zavádzala sa predškolská a sprístupňovala školská dochádzka, zvyšovala náročnosť na prospech žiakov a zaraďovanie rómskej mládeže do stredných škôl. V týchto rokoch sa realizovala koncepcia integrácie Rómov do spoločnosti. Medzi Rómami pôsobili terénni sociálni pracovníci, ktorí každoročne vyhotovovali hlásenia o počte rómskeho obyvateľstva, o jeho problémoch v oblasti bývania, zamestnanosti a školskej dochádzky detí.
V r. 1969 tiež vznikol „Zväz Cigáňov“, ktorý chcel prevziať časť zodpovednosti pri riešení problémov Rómov, budovať etnickú identitu a nenechať sa asimilovať totalitným štátom. Normalizačné orgány ho v r. 1973 zrušili a naďalej pokračovali vo svojej doterajšej politike, ktorá síce mohla mať dobre myslené zámery, ale jej presadzovanie bolo príliš administratívne, násilné a neodborné. Rómov vyčleňovali z ostatného obyvateľstva ako homogénnu skupinu, ale neuznávali ich ako národnosť, iba ako sociálnu skupinu, nútili ich, aby zabudli na svoj jazyk, kultúru a tradície. Opatrenia boli neúčinné dokonca za nedemokratického socialistického režimu, veď aj Encyklopédia Slovenska I. konštatuje, že „problémy súvisiace s formovaním ich nového spôsobu života patria k najnáročnejší úlohám, ktoré sa riešia v súčasnosti“, tým menej mohli vydržať v podmienkach demokratickej spoločnosti po r. 1989.
Po páde vlády komunistov v r. 1989 boli Rómovia uznaní za národnosť, namiesto pomenovania Cigáni sa zaviedlo nové – Rómovia. Vznikli kultúrne inštitúcie tejto menšiny. Ale neudržali sa niektoré pozitíva z bývalého režimu. Pri ekonomickej transformácii prišli mnohí Rómovia ako prví o zamestnanie, zvýšila sa ich izolovanosť od ostatných obyvateľov, znížila sa ich bytová a sociálna úroveň, keď sa rozrástli osady a getá s absolútne nevyhovujúcou úrovňou bývania. Zhoršujúce podmienky si vyžiadali v r. 1998 menovanie Splnomocnenca vlády SR pre rómske komunity, ale situácia sa nezlepšila ani v nasledujúcich rokoch, dokonca v r. 2004 otriasli Slovenskom prípady rabovania obchodov na východe Slovenska. Rómovia často začali riešiť problémy emigráciou do zahraničia. V súčasnosti je rómska otázka stále veľmi závažným problémom, ktorú si ale jednotlivé vlády posúvajú ako horúci zemiak a jej úplné vyriešenie je v nedohľadne.
Použitá literatúra a zdroje:
HAJKO, Vladimír et al. Encyklopédia Slovenska I. Bratislava: Veda – Vydavateľstvo Slovenskej akadémie vied, 1977, s. 320 - 322
MANNOVÁ, Elena et al. Krátke dejiny Slovenska. Bratislava: Academic Electronic Press, 2003, s. 256
REINHEIMER, Martin. Chudáci, žebráci a vaganti, Lidé na okraji společnosti 1450 – 1850. Praha: nakl. Vyšehrad, 2003, s. 131 - 134
http://archiv.vlada.gov.sk/romovia/3632/dejiny-romov.html
