Peťo sa narodil v roku 1991 v jednom ošumelom východoslovenskom mestečku. Medzi rodičmi nastali rýchlo nezhody a po dvoch rokoch to dospelo až k rozvodu. Jeho mama, poznajúc neutešené pomery, rýchlo zbalila kufre a odišla na druhý koniec Slovenska, do mesta blízko Bratislavy. Zatiaľ si stihla nájst aj nového partnera a nakoniec sa presťahovala do dalšieho sídla, taktiež blízko násho hlavného mesta.
A tak Peťo vyrastal v novej rodine v novom prostredí, do ktorého rýchlo pribudol aj nevlastný brat. Peťov otec sa o syna obvzlášť nezaujímal, neplatil niekoľko rokov výživné a ak aj platil, tak smiešnu sumu. Ubiehali mesiace,roky, doba nebola ľahká, mama a jej nový manžel museli makať, aby svoju rodinu, žijúcu v typickom slovenskom panelákovom trojizbovom byte, uživili. Peťo mal teda voľnosť, bol často sám doma, mama a otčim prichádzali neskoro domov a skoro z domu odchádzali. Nejako im ušlo, že Peťo, nemajúc žiadne extra záujmy, pričuchol na "ďalekom východe" od istého podareného člena jeho rodiny marihuane. Len tak zo zábavy, v 11rokoch. Našiel niečo nové, čo ho povznieslo z jeho stavu večnej nudy. A na ten zážitok nezabudol, chcel si ho zopakovat. Koleso sa rozbehlo.
Po návrate domov nehúlil niekoľko mesiacov, až kým sa mu nepodarilo nejako dostať do istých kruhov, kde sa dá "tráva" dostať. Zase nastal ten super pocit. A koleso sa začalo krútiť. Najskôr raz za pol roka, potom raz za štvrť, mesiac. Už v 13-ich húlil viac-menej pravidelne. Bolo to spojené s rôznymi zážitkami, napr. pokusom vyletieť z 11. poschodia. A nikto si nič nevšimol. Možno malý brat, ale ten lojálne mlčal.
Od 14-ich, ale hlavne od 15-tich sa začal zhoršovať jeho prospech v škole. Pred mamou úspešne tajil svoje "aktivity", peniaze na marihuanu získaval rôznymi, nie veľmi legálnymi činnosťami. Korunky bolo treba čoraz viac, lebo začal byť už závislý. Po meste sa vláčil so všelijakými pochybnými ľuďmi, ale zároveň bol natoľko inteligentný a dvojtvárny, že mama ani otčim si stále neuvedomili jeho zásadnú premenu. Nakoniec, mali aj plno iných problémov, chceli sa konečne dostať k vysnívanému rodinnému domu.
Vrchol všetkého nastal na prelome rokov 2006/ 07. Peťo nastúpil na novú školu do Bratislavy a extrémne rýchlo zapadol medzi tunajšie živly. "Nafajčil" sa ráno pred nástupom do školy, počas prestávky, po škole a potom ešte raz... Stále viac a viac a stále s menším a menším účinkom. Už z toho neboli žiadne stavy, už iba taký pocit malátnosti. Organizmus si jednoducho zvykol a tak Peťo skúsil pervitín. Tu sa už konečne jeho najbližší, myslím, že doslova v hodine dvanástej, zobudili. Po sťažnostiach vedenia školy našiel jeho otčim u ňho marihuanu a dal mu ultimátum, aby s tým prestal. Je jasné, že neprestal a tak putoval pár dní po 16.narodeninách na liečenie.
Liečenie bolo pomerne tvrdé, až tak, že Peťo odtiaľ utiekol po 4 mesiacoch. Pešo prešiel domov 30km, už do nového domu, kde sa zatiaľ stihli presťahovať. Ak chcel zostať doma, musel dodržiavať rôzne podmienky. Nefajčiť, nepiť alkohol, poslúchať mamu, venovať sa nejakej záujmovej činnosti a prospievať v škole. Je síce pravda, že už nehúlil, ale inak nedodžiaval ani jeden bod. Mama sa mu snažila dohovoriť, ale márne a tak ho nakoniec spolu so psychológom poslala na dlhodobé liečenie. Peťo vtedy utiekol domov, ale nakoniec ho našli policajti.
A tak je od novembra 07 na liečení v zapadnutej severoslovenskej dedine, 300km od domu. Ráno sa vstáva o šiestej, pracuje sa v miestnych podnikoch ako natierač, rezbár a podobne, oficiálne sa to zariadenie nazýva centrom pre návrat do života. Večierka je o desiatej. Voľnosť pohybu je minimálna. Prednedávnom sa na pár dní vrátil k nám na juh a usmieval sa nadšením, že odteraz bude môcť byť jeden voľný (na 24hodín môže opustiť zariadenie). Bolo mi ho ľúto, však aký to je úspech...ja mám voľnosť každý deň...S otčimom sa vôbec nebaví, s mamou nevychádza dobre a tak sa chce vrátiť po skončení liečenia v decembri do toho východoslovenského mestečka k otcovi. Do mesta, kde prvýkrát húlil...
