Vačšina ľudí zo Slovenska, ktorí cestujú do Maďarska, majú ako cieľ určený Balaton alebo Budapešť. Ak idú z Bratislavy, resp. západného Slovenska, tak prejdú severozápadom krajiny - župou Győr - Moson - Sopron, ktorá je s hlavným mestom a čiastočne aj oblasťou okolo Balatonu najvyspelejšou časťou štátu. Vďaka blízkosti Rakúska alebo vďaka západnej polohe, vplyvu turizmu a prirodzenej vyspelosti Budapešti ako hlavného mesta nie sú v tejto časti prejavy krízy viditeľné na prvý pohľad. Málokto sa dostane na juh od Balatonu, do oblasti miest Káposvár, Pécs a Székszárd. Aj keď sú to lokality na juhozápade, prípadne na juhu Maďarska a nie východné oblasti pri hraniciach s Rumunskom a Ukrajinou, aj tak udrie do očí celkovo nižšia vyspelosť regiónu. Treba povedať, že tento stav nevznikol v posledných rokoch, je dlhodobý, ale kríza toto konzervuje , prípadne ešte viac zhoršuje.
Notoricky zlý stav ciest mimo hlavných ťahov až na malé výnimky asi netreba spomínať, zaujímavejšia je takmer úplna absencia novej výstavby na dedinách v tejto oblasti. I keď tento jav je známy aj z južného a východného Slovenska, tu sú aspoň vo veľkom domy z 80.rokov. V Maďarsku sa prestalo stavať asi niekedy ešte v 60./ 70. rokoch, niekde hádam hneď po vojne. Staré hnilé dlhé domy s priechodovými izbami, postavené z nepálenej tehly, tradičné dvojité drevené okná, často aj drevené ploty. Tí štastnejší bývajú v povojnových štvorcových domoch s ihlanovitou strechou, známych aj z južného a západného Slovenska, ale strechy majú pokryté nevábnym šedým eternitom. Niektorí majú fasády len so základnou omietkou, iní pekne farebnú, ale nové domy skutočne nenájdete, iba ak zrekonštruované staršie. Zrejme to súvisí aj s faktom, že od 80. rokov v krajine neustále klesá počet obyvateľov. Nie že by to bol obraz vyspelosti slovenských dedín, ale v Maďarsku paneláky na dedinách nenájdete. Všade iba zúfalo stará zástavba, domy sú často neobývané a obrazne povedané, pomaly všetko je „Eladó", čiže na predaj. Pozitívom je, že v každej dedine nájdeme výsadbu kvetov. Na tom si Maďari dajú záležať. Chodníky takmer nevidieť a ak aj áno, tak iba z betónových dlaždíc. Trabantov je už síce pomenej, ale vo verejnej doprave je Maďarsko na tom zle - premávajú staré autobusy Ikarus - krátke verzie známych Ikarusov z našich miest, ktoré majú najazdené určite už státisíce kilometrov. Lokálne železnice sú akoby z múzea, ktoré je stále prevádzke aj pre bežnú cestujúcu verejnosť. Kým u nás sú na dedinách prakticky výlučne betónové stĺpy elektrického vedenia a najmenej jedno desaťročie sa rozvody dávajú do zeme, v Maďarsku tvoria vzdušne vedené káble (často z drevených krivých stĺpov) hustú sieť nad cestami a aj nanovo sa zapájajú vzdušne. Jednoducho v týchto juhomaďarských dedinách akoby cestujete v čase....o dobrých, dovolím si povedať, 30 rokov dozadu. V niektorých hádaj aj o 50...navždy si zapämatám dedinku Kajmádpuszta, asi 10km severne od župného mesta Szekszárd - vyzeralo to tam ako na obrázkoch z čias tesne po vojne, ale treba povedať, že to bolo celkom romantické. Ale bývať by som tu nechcel, radšej čo najrýchlejšie na to naše Slovensko.
V Pécsi samotnej, v akomsi centre južného Maďarska, je krásne centrum, čo je typické pre maďarské mestá, ale predmestia boli staré, so zanedbanými domami. Kým u nás predmestia miest tvoria hlavne priam nekonečné panelové sídliská, v Maďarsku je ich pomenej a väčšina ľudí býva v rodinných domoch.
Niekedy by som sa rád dostal do východného Maďarska a chcel vidieť ako to vyzerá tam. Ale z opísaného tiež vidno, že maďarskú vládu by mali namiesto nacionalizmu trápiť hlavne ekonomické otázky.
