4. júna 1920 boli Maďari donútení podpísať mierovú zmluvu a tento deň si poznačia „čiernym znakom v knihe svojej historie. Od čias bitky pri Ausburgu (rok 955) a bitky pri Moháči" (rok 1526) nezažili väčšiu pohromu. „Je konec všetkým márnym nádejám, ktorými Maďarov zavádzal Apponyi (zástupca Maďarska na parížskej mierovej konferencii) a jeho pomocníci, bez výsledku ostaly všetky hrozby a i prosby, všetky intrigy i protesty, sľuby i žaloby, ktorými v posledných mesiacoch Maďari márne unúvali svet."
Maďari nakoniec prestali vzdorovať, lebo zistili, že to nemá zmysel. Vynaložili ohromné úsilie, veľa peňazí na agitáciu, zavádzali vlastný ľud, ale „nezískali nič, úplne nič, ani ústupky ohľadne hraníc, ani úľavy hospodárske" a museli súhlasiť s mierovými podmienkami. „Je to úplné fiasko, úplná porážka všetkej maďarskej práce od dňa prevratu až po dnešný deň."
Zmluva bola podpísaná o 17.hod. Pred jej podpisom zasadalo v Budapešti Národné zhromaždenie, kde predseda Rakovszky povedal, že dnes sa podpíše zmluva, „ktorou je rozkúskovaná naša tisíročná krajina." Dovolával sa „božej prozreteľnosti a húževnatosti maďarského národa, ktorý bol za tisíc rokov ochranným valom Europy."
V Budapešti sa 4. júna očakávali veľké demoštrácie nielen proti mierovej zmluve, dohodovým misiám a veľvyslanectvám národných štátov, ale aj „proti bankám, proti židom a proti soc.demokratom."
Poľský poslanec Kamienecki považoval zmluvu za krivdu „spáchanou na Maďaroch", ktorá ohrozuje mier v Európe. Vyhlásil, že „Poľsko je povinné podať Maďarom pomocnú ruku. Prvou požiadavkou v tomto smere je dosiahnutie spoločných hraníc medzi Maďarskom a Poľskom."[1]
Maďari podpísali zmluvu s textom, ktorý bol taký istý ako „ten, ktorý bol predložený maďarskému delegátovi dňa 6. mája." Celý akt trval iba necelú štvrťhodinu.
Dr. Ivan Krno, člen čs. mierovej delegácie povedal, že nikdy nezabudne, „ako smluvu podpisoval Slovák, náš Osuský (generálny tajomník česko-slovenskej delegácie). Blíži sa rezko a hrdo (k)[2] malému stolíku. Na rtoch jeho spokojný úsmev. Rýchlo a rázne podpisuje dokument, ktorý záverečným bodom slavnej historie nášho oslobodenia."
Malo to byť v prvom rade zásluhou Osuského, „tohto syna prostej slovenskej sedliackej rodiny, že všetky maďarské machinácie počas mierového jednania boly zmarené."[3]
Hlavným nepriateľom Francúzska bolo Nemecko a pre francúzsky ľud bolo dôležité uzavretie mierovej zmluvy s ním. „Nesmieme sa tedy diviť, že parížske obecenstvo prejavovalo o piatkovú ceremoniu, ktorá sa zdala nám, bezprostredne interessovaným, pravým sviatkom národným, len mierny záujem a že okolo trianonského parku sa shromaždilo len niekoľko sto divákov (...)."[4]
Samotný Osuský poznamenal, že „veľmoci vážne uvažovaly o maďarskom mieri. „Na jednej strane maly pred sebou storočné prázdné frázy maďarských štátnikov, na druhej strane solídne štatistiky, spoločne podávanými delegáciami československou a juhoslovanskou." A na základe tom bola vec rozhodnutá."[5] (...) Budapešť, ktorá vždy hlásala, že otázka slovenská nebola ešte riešená a že ten stav, ktorý jestvoval od novembra 1918 bol udalosťou len lokálnou, vzala formálne na známosť a ňou tiež celý svet, že riešenie slovenskej otázky je riešenie svetové. Štát československý vstúpil juristicky medzi europejské štáty a naši mocní spojenci v mierovej smluve garantujú jeho integritu."[6]
4. júna bol v Budapešti „čierny piatok." Všetky obchody boli zatvorené, o 10.hod. zvonili všetky zvony na všetkých kostoloch, električky zastali na 10 minút a v tom čase sa ani nikde nepracovalo. Večer, keď utečenci z nástupníckych štátov usporiadali protestný pochod, boli zatvorené divadlá a zábavné podniky. Chystané demoštrácie sa napokon nekonali a ulice ostali pomerne pokojné, lebo vláda pripomenula, že „stanné právo má naďalej ešte platnosť."
Maďarské noviny Az Ember písali, že keby poľské vojská „nezutekaly pred sovietskymi vojskami, Maďarsko nebolo by podpísalo smluvu o mieri."
Podľa francúzskej tlače má mierová zmluva Maďarsko priviesť k „smyslu pre skutočnosť." Noviny Matin poukazovali na to, že „Maďarsko vládlo vždy len utlačovaním iných národov a že maďarské panstvo bolo vždy surové a kruté. 4. júna bol deň zúčtovania s Maďarmi, tvrdého síce, ale spravodlivého." Redaktorovi amerických Chicago Tribune po podpísaní zmluvy povedal šéf maďarskej delgácie, že „Maďari považujú mier za neprijateľný z dôvodov vojenských, etnografických a hospodárskych." Sú presvedčení, že onedlho sa zistí „nespravodlivosť situácie" a táto chyba sa napraví.
Gróf Apponyi v maďarskom Jászberényi uviedol, že „vnútorná a zahraničná nová orientácia nenapravila chyby minulosti, ale že ich rozmnožila." „Zlomok národa" si teraz musí budovať novú vlasť. Aby Maďarom nebolo horšie, tak museli mierovú zmluvu podpísať, to ale znamená, že sa len vzdávajú „násilných prostredkov." On sám nemohol podpísať tento dokument vraj preto, lebo „je občanom „obsadeného územia" (toto je terajší maďarský úradný názov pre Slovensko), a to by vraj snáď neodpovedalo dohode."[7]
[1]Maďari podpísali mierovú smluvu. In: Slovenský denník, roč. 3, 1920, č. 124, s. 1
[2]Chyba v texte.
[3]Podpis mierovej smluvy s Maďarskom. In: Slovenský denník, roč. 3, 1920, č. 131, s. 1
[4]Francia a podpis maďarského mieru. In: Slovenský denník, roč. 3, 1920, č. 132, s. 1
[5]Vyslanec Osuský o akutných otázkach. In: Slovenský denník, roč. 3, 1920, č. 135, s. 2
[6]Vyslanec dr Osuský o mieri s Maďarskom. In: Slovenský denník, roč. 3, 1920, č. 136, s. 2
[7] Keď Maďarsko podpísalo mier. In: Slovenský denník, roč. 3, 1920, č. 126, s. 2
