Predkovia Rómov pochádzali z Prednej Indie, odkiaľ odchádzali medzi 8. - 11. storočím. Odišli pravdepodobne pre zlé sociálne podmienky zapríčinené suchom, možno pre prísnu kastovnú indickú spoločnosť, kde mohli patriť k najnižšej kaste, presná príčina je ale neznáma. Prvou zmienkou o ich pobyte v Európe je záznam v kláštore na hore Athos v Grécku z r. 1100. Na Slovensko prišli z Balkánu ešte pred r. 1300, spišskonovoveský richtár Ján Kunch v opise majerov z r. 1322 uvádza, že sa potulujú v okolitých lesoch. Časť z nich sa uplatnila ako pomocná remeselná sila, niektorí sa usadili, iní kočovali, pričom ďalšia skupina Rómov postupovala z Balkánu cez strednú Európu na západ zač. 15. stor. Európske obyvateľstvo ich spočiatku prijímalo zhovievavo, dokonca pohostinne, lebo sa vydávali za kresťanov, ktorí zapreli svoju vieru, keď ich prepadli Saracéni. Za trest údajne 7 rokov putovali ako kajúcnici bez pohodlia. Preto od európskych panovníkov, predstaviteľov svetskej a cirkevnej hierarchie dostávali sprievodné ochranné listy.
Spôsob života, najmä kočovných Rómov, bol ale natoľko odlišný od života usadlého obyvateľstva, že rýchlo dochádzalo k prvým sporom. Ich iný, tmavý vzhľad vyvolával predsudky. Keď vyšla najavo pravda o tom, že nie sú žiadnymi kresťanskými pútnikmi, zakázali im vstup do miest, museli sa usadiť alebo opustiť krajinu, parížsky arcibiskup ich exkomunikoval z cirkvi. Kolektívne boli obviňovaní z krádeží, vyzvedačstva - vraj boli vyzvedačmi Tatárov a Turkov, mali sa oddávať ničnerobeniu, žobrať, veštiť, kradnúť, boli čoraz viac vnímaní ako cudzí, nebezpeční a nečestní ľudia. V 16. museli opustiť Francúzsko, Portugalsko, Anglicko, Dánsko, Švédsko, tí, ktorí sa neusadili, boli postavení mimo zákon a hocikto ich mohol beztrestne zabiť - platilo to napr. v Nemecku. V strednej Európe ich dokonca stavali na jednu úroveň s vlkmi. Rómovia boli stále viac zaháňaní do ilegality a upadali do bludného kruhu chudoby, izolácie a kriminalizácie. Pri prenasledovaní v jednom štáte rýchlo ušli na územie iného, kde boli na chvíľu v bezpečí, až do doby, kým nemuseli opustiť aj tento štát.
Na území Uhorska, resp. dnešného Slovenska boli k nim vo všeobecnosti prívetivejší ako v západnej Európe, hoci aj tu platilo množstvo obmedzení. Časť Rómov slúžila ako poddaní, časť usadlých i kočujúcich sa živila kováčstvom, niektorí sa osvedčili pri vojenských akciách. Najvyššie spoločenské a materiálne postavenie dosahovali hudobníci v službách šľachty. Poctiví pracujúci kočovní rómski kováči dostávali od panovníkov a feudálov listiny, aby ich obyvateľstvo nestotožňovalo s potulnými skupinami, ktoré žili z krádeží. Tieto skupiny zneužívala šľachta na záškodnícku činnosť, napr. v r. 1534 na rozkaz Jána Zápoľského podpálili Košice, Levoču, Bardejov a Sabinov. V 16. a najmä v 17. stor. na Slovensko prišli skupiny Rómov zo západnej Európy a Nemecka, kde ich, ako už bolo spomenuté, tvrdo prenasledovali. Zásluhou tohto dlhotrvajúceho neľudského zaobchádzania boli títo Rómovia bezohľadní a živili sa krádežami. Stolice a zemepáni následne vydávali nariadenia, na základe ktorých mali byť vyhnaní. Tým Rómov, ktorí neuposlúchli, zhabali majetok a násilím ich odviedli na hranice panstva alebo stolice. Nariadenia postihli aj časť kočovných skupín bez ochrannej listiny, ich postavenie bolo neisté, preto žiadali o povolenie natrvalo sa usadiť. V 18. stor. bola v Európe a rovnako aj v Uhorsku snaha usadiť všetkých Rómov, pripútať ich k poľnohospodárstvu a k iným prácam, z ktorých by boli schopní odvádzať dane. Za vlády Márie Terézie a Jozefa II. bola prijatá reforma, ktorej cieľom bolo začleniť Rómov do spoločnosti, lenže išlo o ich úplnu asimiláciu - bol vydaný zákaz hovoriť rómskym jazykom, sobášenia medzi sebou, kočovania a aj vtedajšie pomenovanie Cigáni bolo zrušené - zaviedol sa úradný názov Novosedliaci. Akcia sa pre neznalosť života Rómov skončila neúspechom. Zaujímavé je, že evanjelický farár Samuel Augustíni reagoval na túto reformu a vo svojej práci s názvom „O dnešnom stave, zvláštnych mravoch a spôsobe života, ako aj o ostatných vlastnostiach a danostiach Cigánov v Uhorsku" z r. 1775 sa venoval najmä rozdielom v spôsobe života Rómov podľa príslušnosti k jednotlivým skupinám a podľa oblastí, v ktorých sa tradične zdržiavali. Ich negatívne vlastnosti vysvetľoval najmä zlými životnými podmienkami, zdôrazňoval ich pozitívne vlastnosti.
Koncom 18. a najmä v 19. stor. v Európe postupne ustalo prenasledovanie Rómov, stále však ostali na okraji spoločnosti, nemali možnosť zapojiť sa do priemyselnej revolúcie, čo prehĺbilo ich sociálny úpadok. Po smrti Jozefa II. v r. 1790 približne na 100 rokov okrem drobných pokusov ustali snahy o reguláciu Rómov. V Moldavsku a Valašsku bolo zrušené otroctvo u Rómov až v r. 1856, niektorí z nich potom prešli na územie najmä východného Slovenska. V r. 1893 sa uskutočnil súpis Rómov, na území dnešného Slovenska ich žilo približne 36.tisíc, z toho 600 kočovných a 200 polokočovných. Zistilo sa, že až dve tretiny školopovinných rómskych deti nechodili do školy. Budúca plánovaná koncepcia v tomto období predpokladala postupnú asimiláciu rómskeho obyvateľstva. Mala sa zabezpečiť povinná školská dochádzka a vzdelávanie Rómov a rozptýliť dovtedy segregovane žijúcich, čiastočne usadených a kočovných Rómov medzi obyvateľov obce. Posledný pokus donútiť všetkých Rómov v bývalom Uhorsku k usadlému spôsobu života bol v r. 1916.
Medzivojnová ČSR bola demokratickým štátom, ale zákon o „potulných Cigánoch" z r. 1927 demokratickým nebol, naopak, priamo odporoval ústave, pretože nezaručoval rovnoprávnosť občanov republiky. Z názvu zákona sa môže zdať, že hlavným problémom boli kočovní Rómovia, tých ale bolo v tomto roku iba 1877, kým usadených 60 315. Podľa zákona musel mať každý Róm, ktorý nebol trvalo usadený, tzv. „cigánsku" legitimáciu. Jedna rodina mohla kočovať a táboriť na jednom mieste najviac 3 dni. Hlava rodiny musela mať tvz. kočovnícky list, ktorý sa vystavoval na jeden rok a kedykoľvek jej ho mohli vziať. Na základe vládneho nariadenia z 26. 4. 1928 sa v Prahe vytvorilo Ústredie pre evidenciu potulných „Cigánov". Otvorený prístup k výkladu zákona umožňoval zasahovať aj proti Rómom žijúcim usadeným spôsobom života, tolerovaná bola diskriminácia, osobitné zaobchádzanie a odnímanie detí. Pokrokoví jednotlivci zákon a postup vlády kritizovali a snažili sa pomáhať - v Košiciach, Užhorode, Levoči a v Štítniku vznikli prípravné triedy pre rómske deti, vznikla aj Spoločnosť pre štúdium a riešenie cigánskej otázky. V r. 1938 rómsky spolok Lavutaris usporiadal v Košiciach slávnosti, počas ktorých vystúpilo 101 cigánskych hudobníkov a Čs. rozhlas 15min. vysielal priamy prenos koncert 40 - člennej cigánskej kapely do Ameriky. Tieto a rôzne iné akcie však podstatnejšie neprispeli k zlepšeniu životnej úrovne Rómov na Slovensku, naopak, blížila sa druhá svetová vojna, počas ktorej sa ich situácia ešte viac zhoršila. Udalostiam po r. 1938 sa budem venovať v druhej časti.
Použitá literatúra a zdroje:
HAJKO, Vladimír et al. Encyklopédia Slovenska I. Bratislava: Veda - Vydavateľstvo Slovenskej akadémie vied, 1977, s. 320 - 321
MANNOVÁ, Elena et al. Krátke dejiny Slovenska. Bratislava: Academic Electronic Press, 2003, s. 256
REINHEIMER, Martin. Chudáci, žebráci a vaganti, Lidé na okraji společnosti 1450 - 1850. Praha: nakl. Vyšehrad, 2003, s. 131 - 134
