Kto to vlastne boli kozáci ? Väčšina z Vás si asi pri zmienke o Kozákoch predstaví divokých bojovníkov na koni, so šabľou v ruke, s vyholenou hlavou a s hustými fúzmi.
Prvá písomná zmienka o Kozákoch pochádza z roku 1492. V tom istom roku bola objavená Amerika. Krymský chán, teda tatársky vládca na Kryme sa v listine sťažuje litovskému kniežaťu, že jeho poddaní, Kozáci napadli loď Tatárov.
Ako sa vlastne Tatári ocitli na Kryme a kto bol litovské knieža ?
Tatári pri svojich nájazdoch spôsobili pád Kyjevskej Rusi. Ocitli sa aj na území dnešného Slovenska, keď v roku 1241 porazili v bitke pri rieke Slaná uhorskú armádu. Tatári sa usadili aj na Kryme.
Veľká časť dnešnej Ukrajiny sa od 14. storočia dostala pod vládu Litovského veľkokniežatstva a Poľského kráľovstva, ktoré od konca 14. storočia spájala personálna únia. V roku 1569 sa tieto štáty spojili do Poľsko-litovskej únie.
Do roku 1569 väčšina územia Ukrajiny v rámci personálnej únie Poľska a Litvy patrila pod Litvu, preto je listiny z roku 1492 o ktorej píšem na začiatku príspevku adresovaná do rúk litovskému kniežaťu.
Litovskí zástupcovia využívali Kozákov pri ochrane pohraničia na juhu pred vpádmi Tatárov.
Väčšina Kozákov pochádzala z veľkostatkov magnátov, ktoré opustili a teda utiekli kvôli vyhýbaniu sa poddanským povinnostiam.
Kozákov môžeme rozdeliť na dve skupiny:
Registrovaní Kozáci: mali výnimku z platenia daní, mali nárok na žold, ale o tieto svoje výsady prišli keď sa skončila vojna, v ktorej bojovali.
Registrovaní kozáci spočiatku bojovali v službách Poľsko-litovského štátu. To sa zmenilo v roku 1591, keď vypuklo prvé veľké kozácke povstanie pod vedením Krzysztofa Kosiňského namierené proti šľachte a autoritám Poľsko-litovskej únie, teda proti vlastnej krajine, v ktorej Kozáci žili.
Druhou skupinou Kozákov boli neregistrovaní kozáci: Boli to často bývalí roľníci, remeselníci, dobrodruhovia,ktorí si vytvorili vlastné opevnenie, usadlosť nazvanú Záporožská Sič.
Medzi Kozákmi existovala hierarchia. Vyššie kozácke vrstvy pre seba žiadali rovnaké práva ako mala poľská a litovská šľachta. Chceli aby sa ich privilégia dedili medzi ich potomkami. Medzi Kozákmi boli aj bývalí roľníci, remeselníci, či utečenci pred zákonom.
V roku 1594 vypuklo väčšie kozácke povstanie pod vedením Severyna Nalyvajka. V krajine vypukol hladomor a mnohí roľníci opúšťali šľachtické panstvá a pridávali sa ku Kozákom. Povstanie bolo potlačené a Nalyvajko sa neskôr stal symbolom odporu a mučeníkom kozáctva a pravoslávia.
Kozáci spoločne s Poľsko-litovským vojskom zasahovali aj počas obdobia nepokojov v Moskovskom cárstve na začiatku 17. storočia, známeho ako Smuta. Táto kríza v Moskovskom kniežatstve sa skončila až nástupom dynastie Romanovcov na moskovský trón v roku 1613. Dynastia Romanovovcov vystriedala dynastiu Rurikovcov a vládla v Rusku až do roku 1917, keď bola počas Ruskej revolúcie zvrhnutá. Posledný cár Mikuláš II. a jeho rodina boli popravení boľševikmi v roku 1918.
Kozáci pomohli Poľsko-litovskému štátu aj v boji proti Osmanskej ríši. Významnú úlohu zohrali najmä v bitke pri Chotime v roku 1621, kde sa podieľali na zastavení osmanského postupu. Hetman Petro Konaševyč-Sahajdačny sa stal jedným z najvýznamnejších kozáckych vodcov. Kozácka elita očakávala, že za svoju vojenskú podporu získa rozšírenie práv a väčší politický vplyv v rámci Poľsko-litovskej únie.
V nasledujúcich desaťročiach vypukli ďalšie kozácke povstania proti Poľsko-litovskej únii, najmä v rokoch 1625, 1630 a 1637 – 1638. Všetky však boli potlačené.
Najznámejším kozáckym povstaním proti poľsko-litovskému štátu bolo povstanie Bohdana Chmelnického, ktoré vo svojej knihe Ohňom a mečom popisuje poľský autor H. Sienkiewicz
Bohdan Chmelnický bol príslušníkom vyššej šľachty, prišiel však o svoj majetok a preto sa uchýlil do Záporožske Siče, ktorá bola vlastne akýmsi kozáckym územím, opevneným vojenským táborom.
Bohdan Chmelnický sa spojil s Tatármi, ktorí boli vynikajúcimi jazdcami na koňoch a spoločne s nimi a so svojimi druhmi povstali proti Poľsko-litovskej únii. Spojené kozácko-tatárske vojsko porazilo vojsko poľsko-litovského štátu.
Poľsko-litovský štát následne uznal vznik kozáckeho hetmanátu na svojom území. Chmelnicky pokračoval v hľadaní ďalších spojencov ako vodca kozackého hetmanátu Chcel ďalej bojovať proti Poľsko-litovskému štátu pretože ten často nedodržiaval dohody, ktoré s Kozákmi uzavrel.
Chmelnický sa so žiadosťou o spojenectvo obrátil na Osmanov. Tí však bojovali v tejto dobe proti Benátkam. Ďalším spojencom Kozákov boli Tatári. Boli však pre Kozákov nespoľahliví, pretože akonáhle začali kozáci víťaziť tak ich Tatári prestali podporovať aby sa Kozáci nestali príliš silnými.
Preto sa v roku 1654 Chmelnický obrátil na moskovského cára a uzavreli spolu dohodu v Perejaslavi. Rusi dodnes považujú túto dohodu ako akt, ktorý si vykladajú tak, že sa predkovia Ukrajincov dobrovoľne podriadili moskovskému cárovi, teda aj Rusku, ktoré síce v tej dobe ešte neexistovalo, ale sformovalo sa z Moskovského kniežatstva.
V roku 1656 však moskovský cár uzavrel dohodu s poľsko-litovským panovníkom a Bohdan Chmelnický to považoval za porušenie dohody z Perejaslavi a teda aj za koniec spojenectva s Moskvou.
Za nového spojenca si Chmelnický vybral Švédov, s ktorými však nestihol uzavrieť zmluvu pretože zomrel ešte v štádiu príprav dohody so Švédmi.
Kto vie ako by sa ďalej vyvíjali osudy B. Chmelnického a kozákov a či by sa mu podarilo odpútať sa od vplyvu moskovského cára. Kozáci v ďalšom období menili svojich spojencov a bojovali aj po boku svojho niekdajšieho nepriateľa, Poľsko-litovskej únii.
Po smrti Chmelnického nastali medzi Kozákmi rozbroje.Kozácky hetmanát ohrozovali Poľsko-litovská únia, Osmani a Moskoské carstvo.
Hetman Ivan Vyhovsky sa pridal na stranu Poľsko-litovskej únie, teda na stranu ríše, na území ktorej existoval kozácky hetmanát. Moskovský cár vnímal tento akt ako porušenie dohody, ktorú uzavrel s Kozákmi v Perejaslavi. V bitke pri Konotope v roku 1659 Kozáci porazili vojsko moskovského cára.
Poľský snem následne schválil Hadačskú úniu, ktorá upravovala vzťahy medzi Kozákmi a Poľsko-litovskou úniu. V Hadačskej únii však došlo k obmedzeniu práv Kozákov z predchadzajúceho obdobia. Vyhovsky utiekol, aby sa vyhol hnevu Kozákov.
Ďalším hetmanom sa stal syn Bohdana Chmelnického, Juraj Chmelnický. Juraj Chmelnický chcel pre Kozákov vydobyť od moskovského cára lepšie podmienky. Moskovský cár však mal iný názor. Za hetmana nemohol byť podľa cára zvolený človek, ktorý nebol predtým cárom schválený. Juraj Chmelnicky preto prešiel na stranu Poľsko - litovskej únie, s ktorou spoločne porazili cárské vojsko.
Časť Kozákov však ostala na strane cára. V roku 1667 sa preto hetmanát rozdelil na dve časti (Andrušovská dohoda). Ľavobrežnú časť Dnepra ovládal cár (východná časť hetmanátu) a pravobrežnú časť (západná časť hetmanátu) Poľsko - Litovská únia.
Obidva časti hetmanátu sa pokúsil zjednotiť Dorošenko. Uzavrel spojenectvo s Osmanmi.. Tí si však ponechali časť kozáckých území. Preto sa Dorošenko obrátil na cára, ktorý Kozákom prinavrátil územia odobrané Osmanmi. Dorošenko musel uznať zvrchovanosť moskovského cára a prisahať mu vernosť.
Kozácky štát prežil, len v časti, ktorú ovládala Moskva.
Jedným z najznámejších kozáckych hetmanov v neskoršom období patril Ivan Mazepa, ktorý bol najskôr spojencom Petra I., aby sa proti nemu neskôr obrátil aj s časťou Kozákov v priebehu severnej vojny medzi Ruskom a Švédskom. V tomto období už mali kozáci svoj vrchol dávno za sebou, ale porážka Ivana Mazepu znamenala postupné ovládnutie kozackého štátu Ruskom.
