V tomto roku došlo k uzatvoreniu Andrušovského prímeria medzi Poľsko-litovskou úniou a cárskym Ruskom neďaleko mesta Smolensk. Územie kozáckej Ukrajiny, bývalého heťmanátu, ktorý existoval v Poľsko-litovskej únii bolo týmto prímerím rozdelené medzi tieto dve veľmoci východnej Európy, medzi Poľsko-litovskú úniu a Rusko. Heťmanát, ktorý vznikol v Poľsko-litovskej únii v 17.storočí predstavoval akýsi protoštát, ktorý zohrával podstatnú úlohu v dejinách Ukrajiny.
Aj na dnešných ukrajinských bankovkách sú zobrazení dvaja bývalí kozáckí heťmani, Bohdan Chmielnický a Ivan Mazepa.
V roku 1667 na základe Andrušovského prímeria bol heťmanát rozdelený na dve časti. Ľavobrežná časť heťmanátu, nachadzajúca sa na východ od rieky Dneper pripadla Rusku a pravobrežná časť heťmanátu, na západ od Dnepra zostala aj naďalej súčasťou Poľsko - litovskej únie.
V 18. storočí došlo k vývoju postavenia heťmanátu na území Ruska, teda v tej časti bývalého jednotného heťmanátu vytvoreného pôvodne v Poľsko-litovskej únii, ktorá pripadla v roku 1667 Rusku.
Panovník Peter I., ktorý vládol v Rusku v rokoch 1628 až 1725 bojoval proti švédskému kráľovi o prístup k severnému moru v severnej vojne. Po tom, čo ho zradil jeho blízky spolupracovník Ivan Mazepa tým, že prešiel na stranu švédského kráľa sa Peter I. snažil obmedziť postavenie heťmanátu v Rusku. Ivan Mazepa bol totiž kozákom a pochádzal z územia kozáckého heťmanátu. Peter I. chcel obmedziť heťmanát, teda územie, z ktorého prišla zrada. Heťmanát v tej dobe fungoval už iba na ľavej strane Dnepra, teda na východe od rieky Dneper, na území Ruska.
Na západnej časti bývalého jednotného heťmanátu (pravobrežná Ukrajina), ktorá od roku 1667 na základe Andrušovskej dohody pripadla Poľsko-litovskej únii heťmanát postupne zanikol.
Do cárského Ruska za vlády Petra Veľkého prichádzali absolventi kolégia v Kyjeve, ktorí zastávali dôležité funkcie v ruskej pravoslávnej cirkvi. Časť kozákov však chcela patriť pod vládu ruského pravoslávneho panovníka a Kyjev sa preto v tomto období stal súčasťou Ruska aj keď na základe Andrušovského prímeria mal byť Kyjev súčasťou Ruska len 20 rokov.
Obmedzenia postavenia heťmanátu, teda jeho východnej časti, ktorá pripadla Rusku po roku 1667 prebiehali počas vlád Petra I. ako aj Kataríny II.
Na heťmana Ivana Skoropadského napríklad dohliadal ruský vyslanec.
Po smrti heťmana Skoropadského bola funkcia heťmana zrušená.
Po tom, čo umrel Peter I., v roku 1727 bol heťmanát obnovený. Postupne však jeho význam upadol a v polovici 30. rokov 18. storočia stratil heťmanát svoj autonómny status. Existoval síce ďalej, ale došlo k zrušeniu funkcie heťmana. V roku 1750 bola nakrátko funkcia heťmana opäť obnovená. V roku 1764 cárovna Katarína II. heťmanát definitívne zrušila.
Na území heťmanátu Katarína II. zriadila Maloruské kolégium, ktoré bolo postupne integrované do štruktúr cárskeho Ruska. Tento proces trval približne 20 rokov.
Začlenenie časti heťmanátu do ruskej ríše preň prinieslo výhody aj nevýhody. Na jednej strane sa pomocné kozácke zbory stali súčasťou ruských vojenských jednotiek a jeho obyvatelia mohli profitovať zo štátnych služieb akými boli školský systém alebo doručovanie pošty. Na druhej strane sem prišlo aj nevoľníctvo.
Je dôležité si všimnúť, že kým za panovanie cára Petra I. prichádzali na územie Ruska z heťmanátu, ktorý predtým patril Poľsko-litovskej únii cirkevní hodnostári, absolventi Kyjevského kolégia. Za panovania Kataríny II. sa situácia zmenila a z územia heťmanátu prichádzali do Ruska ľudia, ktorí vykonávali svetské povolania jako napríklad lekári.
Katarína II. síce zastavila príchod ukrajinských duchovných do ruskej cirkvi, prílev Ukrajincov do štátnej služby a armády však pokračoval aj naďalej.
Poľský parlament, Sejm počas panovania Kataríny II. v Rusku prijal v Poľsko-litovskej únii pod nátlakom cárovny rozhodnutie o zrovnoprávnení pravoslávnych veriacich s katolickými v Poľsko-litovskej únii.
Ako odpoveď na toto rozhodnutie Sejmu, vypuklo v Poľsko-litovskej únii povstanie šľachty v podolskom meste Bar - Barská konfederacia.
V roku 1768 ruská armáda prekročila hranicu Poľsko-litovskej únie a zaútočilo na členov katolíckej konfederácie. Prekvapením však bolo, že ruské cárské vojská zaútočili aj na pravoslávnych kozákov a roľníkov, ktorí predtým povstali proti poľskej šľachte, ktorá ich napadla.
Následne Francúzi a Osmani vyhlásili vojnu Rusku. Ruská armáda obsadila viaceré územia na južnej Ukrajine, Krym a takisto Moldavsko a Valašsko. Viacero veľmocí sa však zľaklo sily Ruského cárstva a Rusko sa muselo stiahnuť z Moldavska a Valašska.
Rusko si však ponechalo Krym. Oficiálne bol Krym nezávislým štátom, ale stal sa závislým na Rusku. Formálne anektovanie Krymu Ruskom nastalo v roku 1783. Islam ako dominantné náboženstvo na Kryme bol zachovaný. Rusko sa neponáhľalo s okamžitým ovládnutím polostrova.
V ďalšej vojne s Osmanmi Rusi s pomocou Rakúska opäť vyhrali a získali celú južnú Ukrajinu.
Dohodou v Jasoch z roku 1792 bolo legalizované ovládnutie Krymu a južnej Ukrajiny.
Rusko v ďalších desaťročiach ovládlo obrovské územia dnešnej Ukrajiny. V rokoch 1772 až 1795 došlo k deleniu územia Poľsko-litovskej únie a niektoré územia dnešnej Ukrajiny ovládli Rusko a Rakúsko.
Aj keď sa ustálil pojem ,,Delenie Poľska", v skutočnosti sa delilo územie Poľsko-litovskej únie.
Pri prvom delení v roku 1772 Poľska Rusko získalo územia Bieloruska a Lotyšska.
Druhému deleniu Poľska v roku 1793 predchádzalo prijatie Ústavy v Poľsko-litovskej únii v roku 1791. Podľa tejto ústavy bolo zrušené právo veta v poľskom Sejme. Poľsko-litovská únia mala byť vďaka tomu silnejšia.
Ruská cárovná Katarína II. použila túto skutočnosť, teda to, že parlament zrušil právo veta v Poľsko-litovskej únii ako zámienku k tomu, aby bolo Poľsko opäť predmetom delenia medzi tri veľmoci. Katarína II. sa totiž obávala toho, že Poľsko-litovská únia sa stane príliš silnou.
Poslednému tretiemu deleniu Poľska v roku 1795 predchádzala udalosť, ktorou bolo povstanie na čele ktorého sa postavil Tadeusz Kosciuszko. T. Kosciuzsko nesúhlasil s tým, že bolo územia Poľska rozdelené, konkrétne vystúpil proti výsledkom druhého delenia Poľska.
Rusko, Rakúsko a Prusko jeho povstanie porazili a pri treťom delení Poľska v roku 1795, Poľsko definitívne zaniklo.
Ukrajinci sa po trojitom delení Poľska ocitli v dvoch krajinách, v cárskom Rusku a Habsburskej monarchii. Došlo tak k ich odlišnému vývoju v rámci týchto dvoch krajín. V Haliči, ktorá bola súčasťou Habsburskej monarchie mali Ukrajinci lepšie podmienku pre vývin národného obrodenia ako v Rusku. V Rusku zas došlo v 19. storočí k rozvoju priemyslu na územiach dnešnej Ukrajiny, hlavne v jej juhovýchodnej časti.
V Rusku ako aj Habsburskej monarchii žili spoločne s Poliakmi, s ktorými súperili o lepšie postavenie a naplnenie svojich národných požiadaviek.
Poliaci začiatkom 19. storočia vkladali nádeje do Napoleona, ktorý v roku 1807 po porážke Prusov, na územiach, ktoré Prusi predtým získali pri delení Poľska zriadil Varšavské veľkovojvodstvo.
Pri Napoleonovom ťažení do Ruka v roku 1812 povstali Poliaci v Rusku proti ruskej nadvláde a podporili postupujúceho Napoleona.
Po Napoleonovej porážke sa na Viedenskom kongrese, v roku 1815 rozhodlo o tom, že Poľské kráľovstvo bude obnovené. Jeho hranice mali kopírovať zaniknuté Varšavské veľkovojvodstvo a ďalšie územia, ktoré získalo pri delení Poľska Rakúsko.
Obnovené Poľské kráľovstvo malo mať rovnakého panovníka ako Rusko
Ukrajinci na rozdiel od Poliakov nevítali Francúzov počas ich ťaženia do Ruska. V tomto období začali Ukrajinci písať vlastenecké básne v Rusku nielen v ruštine, ale aj v ukrajinčine.
Prvým autorom veľkého básnického diela v ukrajinčine, Enejidy bol Kotľarevskyj.
Kotľarevskyj nezverejnil a nezdôvodnil prečo sa rozhodol písať ukrajinsky.
Základom spisovnej ukrajinčiny sa stal jazyk z okolia Poltavy, odkiaľ Kotľarevskyj pochádzal.
V roku 1818 vyšla Prvá ukrajinská gramatika, Gramatika maloruského nárečia od Olexija Pavlovského.
Ukrajinskí predstavitelia romantizmu pôsobili na univerzite v Charkove. V tomto meste začal v roku 1816 vychádzať časopis Ukrajinsky vestnik, v ktorom vychádzali aj članky v ukrajinčine.
Je zaujímavé, že Kotľarevskyj ako aj Pavlovskyj pochádzali z územie bývaleho heťmanátu.
Aj keď bolo Poľskému kráľovstvu sľúbené ponechanie určitej formy samostatnosti pod ruskou vládou, nestalo sa tak. V novembri 1830 vypuklo vo Varšave povstanie poľských dôstojníkov ktoré sa rozšírilo aj na bývalé poľské územia v dnešnej Litve, Bielorusku a na Ukrajine.Ruské vojsko povstanie potlačilo.
V roku 1832 ruská vláda zatvorila univerzitu vo Vilniuse. Bola to reakcia na poľské povstanie z roku 1830. Na univerzite pôsobilo totiž množstvo Poliakov.
Mnoho povstalcov bolo uväznených, šťastnejším sa podarilo emigrovať do Francúzska.
V tom čase cársky minister vzdelávania Sergej Uvarov sformuloval základné tézy ruskej imperiálnej identity, ktorými boli autokracia, pravoslávie a národ. Národom sa rozumeli Rusi, medzi ktorých patrili aj Ukrajinci a Bielorusi.
Rusko chcelo zjednotiť aj svojich poddaných v otázke viery, keďže veľa veriacich bolo uniatského vierovyznania. V roku 1839 sa zišiel koncil uniatskej cirkvi v Rusku, ktorý vyhlásil zjednotenie uniatov s ruskou pravoslávnou cirkvou na území Ruska. Uniati boli pôvodne pravoslávni veriaci, ktorí na základe Brestskej únie prijatej ešte v Poľsko-litovskej únii v roku 1596 začali uznávať pápeža ako najvyššiu cirkevnú autoritu na zemi. Zjednotením v roku 1839 teda došlo k tomu, že sa uniati v Rusku, na území dnešnej Ukrajiny a Bieloruska vrátili k svojej pôvodnej pravoslávnej viere.
Cárska vláda založila univerzitu v Kyjeve, ktorá mala za úlohu vychovávať kádre oddané cárskemu Rusku. Univerzita mala byť baštou ruskej identity v boji s poľským nacionalizmom. Ruská vláda však musela čeliť novému problému pretože sa univerzita stala liahňou nového, ukrajinského nacionalizmu.
Na univerzite bola odhalená činnosť tajného Bratstva svätého Cyrila a Metoda. Medzi významných členov bratstva patrili Mykola Kostomarov, ktorý sa neskôr stal zakladateľom ukrajinskej historiografie a Taras Ševčenko, ktorý bol v tomto období lektorom kreslenia. Ševčenko sa narodil do nevoľníckej rodiny na pravobrežnej strane Ukrajiny. Neskôr bol vykúpený z nevoľníctva za sumu 2 500 rubľov. Bratstvo svätého Cyrila a Metoda bolo zrušené v roku 1847.
Ševčenko v roku 1840 vydal zbierku básní Kobzar. Túto zbierku napísal v ukrajinčine. Nechcel totiž písať v ruštine ako Gogoľ.
Ukrajinci, ktorý sa po prvom delení Poľska v roku 1772 ocitli v Habsburskej monarchii založili v roku 1848 vo Ľvove Najvyššiu rusínsku radu.V rakúskej časti monarchie mohli Ukrajinci aj naďalej vyznávať svoju uniatskú vieru na rozdiel od Ukrajincov v Rusku. Uniatská cirkev bola v rakúskej Haliči premenovaná na gréckokatolícku. Vo Viedni a vo Ľvove boli dokonca založené semináre na výchovu gréckokatolíckych kňazov.
Rakúsko vláda podporovala v Haliči Ukrajincov pretože neboli takí radikální ako Poliaci, ktorí požadovali autonómiu Haliče. V Haliči žilo asi 4,5 milióna obyvateľov. Takmer polovicu z nich tvorili Ukrajinci. Poliaci sa podieľali na národnostnom zložení 40 percentami a Židia siedmimi.
V revolúcii v roku 1848 sa Židia pridali v Haliči, vo Ľvove k Poliakom proti Rakúsku. Po porážke Maďarov od Rakúska a Ruska sa rozplynuli nádeje Poliakov na obnovu štátnosti. Poliaci sa behom revolúcie nezmieňovali o Ukrajincoch a nechceli presadzovať ich požiadavky. Preto ostali Ukrajinci verní Viedni. Bolo im povolené založiť Najvyššiu rusínsku radu vo Ľvove.
Najvyššia rusínska rada bola protipólom Poľskej národnej rady. Kým Poliaci požadovali autonómiu pre celú Halič, Ukrajinci chceli rozdelenie Haliče a obnovenie pôvodnej menšej Haliče, v ktorej mali väčšinu.
Vo voľbách do rakúskeho parlamentu v Haliči bolo zvolených 25 Ukrajincov. V roku 1851 došlo k zrušeniu Najvyššej rusínskej rady.
V roku 1859 sa rakúska vláda snažila presadiť, aby Ukrajinci písali latinskou abecedou miesto cyriliky. Ukrajinci to však odmietli.
V roku 1861 bolo v ruskom impériu zrušené nevoľníctvo. V roku 1863 však vypuklo povstanie poľských roľníkov v Rusku pretože tí požadovali aby im bola pridelená pôda. Počas priebehu poľského povstania, v lete 1863 cárska vláda v Rusku rozhodla o zákaze vydávania akýchkoľvek ukrajinských materiálov (Valuvejova smernica).
V období rokov 1863-1868 klesol počet publikácií v Rusku písaných v ukrajinskom jazyku z tridsiatich troch na jednu.
V roku 1876 bol v Rusku vydaný Emžský dekrét, ktorý zakázal nielen vydávanie, ale aj dovoz akýchkoľvek textov písaných v ukrajinčine. Zakazoval takisto divadelné predstavenia v ukrajinčine a takisto spievanie ukrajinských piesní.
V osemdesiatych rokoch 19. storočia boli ustanovenia dekrétu zmiernené a došlo k povoleniu spievania ukrajinských piesní a hranie divadelných hier v ukrajinčine.
V roku 1875 bola cárským úradom adresovaná listina ,,O takzvanom ukrajinofilnom hnutí". Autor spisu Juzefovič v ňom obvińoval Ukrajincov, že sa plánuju odtrhnúť od Ruska. Tento spis predchádzal vydaniu Emžského dekrétu ruským cárom v roku 1876.
Podľa Juzefoviča, ktorý ovplyvnil cára k tomu, aby vydal Emžský dekrét jednotu Ruskej ríše ohrozovali členovia Kyjevskej hromady (občiny). Išlo a autora textu ukrajinskej hymna Pavla Čubynskeho a profesora Kyjevskej univerzity Mychajla Drahomanova.
Mnoho ukrajinských spisovateľov po zákaze vydávania literatúry v ukrajinčine na území Ruska začalo vydávať svoje diela v Haliči, ktorá po prvom delení Poľska v roku 1772 pripadla Rakúsku, resp. Habsburskej monarchii.
Po tom, čo Habsburská monarchia utrpela porážky vo vojne s Pruskom a Talianskom došlo v roku 1867 k Rakúsko-uhorskému vyrovnaniu.
Uhorsko získalo väčšiu samostatnosť od Viedne. Autonómiu však získali aj Chorváti v Uhorsku a Poliaci v Haliči. Poliaci získali autonómiu v Haliči práve na úkor ukrajinského obyvateľstva, ktoré malo v v tejto oblasti početné zastúpenie.
Ukrajinci sa tým cítili byť zradení. Za svoju vernosť Viedni boli odmenení tým, že Viedeň uprednostnila odbojných Poliakov. Preto sa začalo medzi Ukrajincami v Haliči šíriť rusofilské hnutie, ktoré považovalo Ukrajincov v Haliči za súčasť ruského národa.
Rakúska vláda začala zatýkať a stíhať rusofilov v rakúskej Haliči. Medzi najznámejších patril Naumovyč.
V Haliči sa však objavil medzi Ukrajincami ďalší smer. V roku 1868 bola založená organizácia Prosvita (Osvietenie), ktorého predstavitelia tvrdili, že Ukrajinci v Haliči, ktorých nazývali Rusínmi sú súčasťou ukrajinského národa a teda, že nie sú Rusínmi, ale Ukrajincami tak ako Ukrajinci žijúci v cárskom Rusku.
Hlavným ideológom Prosvity bol M. Šaškevyč. Haličskí Ukrajinci, ktorí presadzovali myšlienku ukrajinského a nie rusínskeho národa v rakúskej Haliči spolupracovali s predstaviteľmi ukrajinofilskej orientácie v cárskom Rusku.
Aj Ukrajinci žijúci v Rusku uvažovali, či sú samostatným ukrajinským národom alebo súčasťou ruského národa. V habsburskej Haliči bola táto otázka komplikovanejšia kvôli tomu, že sa časť Ukrajincov považovala za Rusínov.
V druhej polovici 19.storočia dochádzalo v Rusku k industrializácií. Rusko predtým prehralo vojnu s Osmanskou ríšou, ktorú podporovali Briti a Francúzi, v Krymskej vojne. Jedným z dôvodov prehry Ruska bolo aj jeho zaostávanie za západnou Európou. Kým Francúzi a Angličania mali napríklad parníky, Rusi iba plachetnice.
Aj prvú železnicu na Kryme postavili Briti a nie Rusi. V Rusku vznikol plán prepojiť Moskvu so Sevastopoľom, mestom na Kryme.
Industrializácia intenzívne prebiehala práve na územiach dnešnej Ukrajiny. James Hughes z Walesu sa podieľal na vzniku a budovaní železiarni v dnešnom meste Doneck, ktoré vyrábali aj koľajnice. Mesto sa pôvodne volalo Juzivka.
Prvá železnica v Rusku spojila Odesu s mestom Balta. Dokončená bola v roku 1865.
V polovici 19. storočia sa Ukrajina podieľala na exporte z Ruska hneď tromi štvrtinami. Z Ukrajiny sa vyvážalo najmä obilie.
Je zaujímavé, že celková dĺžka železníc na Ukrajine dosiahla v roku 1914 úctihodných 16 000 km.
Iná situácia bola v habsburskej Haliči, ktorá bola jedným z najchudobnejších regiónov Habsburskej monarchie.
V januári 1905 približne 20 tisíc robotníkov v Petrohrade žiadalo od cára zlepšenie svojich pracovných podmienok, vrátane zavedenia osemhodinového pracovného času. Požadovali však aj zriadenie parlamentu, ústavodarného zhromaždenia. Zriadenie parlamentu v Rusku naposledy od cára žiadali demonštranti v roku 1825.
Cár reagoval rovnako v roku 1825 a v roku 1905 aj keď sa nejednalo o rovnakú osobu. Demonštrantom sa nemalo ustupovať. V januári 1905 preto cárski vojaci strieľali do protestujúcich demonštrantov.
Povstania robotníkov vypukli aj na území Ukrajiny, ktorá patrila k cárskemu Rusku. V 19.storočí na jej území prebiehala masívna industrializácia, čo malo za následok vznik fabrík a robotníkov ako novej triednej vrstvy.
Čím viac času uplynulo od januára 1905 tým viac demonštranti protestovali nielen za zlepšenie svojích pracovných podmienok, ale prejavovali aj svoj odpor voči cárskemu režimu a voči úradom. Roľníci napadali šľachtické sídla pretože chceli prerozdelenie šľachtickej pôdy.
V decembri 1905 došlo k soročinskej tragédii, v Poltavskej gubernii, keď bolo zabitých 63 roľníkov.
V roku 1905 sa vzbúrila posádka krížnika Potemkin. Posádku väčšinou tvorili námorníci naverbovaní z územia Ukrajiny.
Vrchol robotníckych štrajkov nastal v októbri 1905. Cár Mikuláš II. musel ustúpiť. V manifeste zo 17. októbra zaručil všetkým obyvateľom rovnaké práva, volebné právo pre mužov a pod.
Malo dôjsť k premene absolútnej monarchie na konštitučnú s vlastným parlamentom, dumou.
Konzervatívci, ktorí boli proti reformám vinili zo začiatku revolúcie Židov a bohužiaľ aj na území Ukrajiny, ktorej časť bola súčasťou Ruska vypukli pogromy.
Postupne začali vznikať politické strany. V roku 1900 vznikla v Ruskom ovládanej časti Ukrajiny, Revolučná ukrajinská strana. Prijali program Nezávislá Ukrajina, ktorý vypracoval charkovský právnik Mykola Michnovskyj.
Táto strana sa však rozštiepila a časť jej bývalých členov založila Spilku (Zväz), ktorá spolupracovala s ruskými sociálnymi demokrati a Židmi
K používaní ukrajinčiny sa hlásili v cárskom Rusku iba liberáli, ktorí boli v Revolučnej ukrajinskej strane.
V rovnaký deń keď cár Mikuláš II. vydal manifest, zrušil aj oficiálne obmedzenie vydávanie publikácií v ukrajinčine.
Prvé voĺby do dumy sa uskutočnili v roku 1906. Z deväťdesiatich piatich ukrajinských poslancov, štyridsaťtri vstúpilo do ukrajinského parlamentného klubu.
Prvá duma však trvala krátko a v jari 1907 boli vyhlásené voĺby do druhej dumy. Aj v nej ukrajinskí poslanci vstúpili do ukrajinského klubu, konkrétne 47 z nich.
Aj druhá duma bola rozpustená. Ukrajinskí poslanci v nej presadzovali zavedenie ukrajinčiny na verejných školách. Rozpustením druhej dumy sa revolúcia skončila.
Vo voĺbách do tretej a štvrtej dumy boli na území Ukrajiny väčšinou zvolení poslanci presadzujúci ruské záujmy aj keď na území Ukrajiny patriacej Rusku nežilo viac ako 13 percent Rusov.
Ukrajinci, ktorí žili v rakúskej Haliči mali v 19. storočí lepšie podmienky k rozvoju svojho národa a národných požiadaviek. Mohli vydávať publikácie v ukrajinčine a takisto kandidovať vo voľbách do miestneho haličského parlamentu ako aj do rakúskeho ríšskeho snemu.
V Haliči pôsobil Mychajlo Hruševskyj, ktorý tam pracoval na diele Dejiny Ukrajiny-Rusi. Išlo o prvé dielo, v ktorom boli oddelené dejiny Ukrajiny od dejín Ruska.
Snažil sa o autonómne postavenie Ukrajiny vo federalizovanom Rusku. Obával sa, že v Rusku žijúci Ukrajinci môžu byť vystavený polonizácii, pokiaľ sa ruská cárska vláda dohodne s Poliakmi na vyučovaní v polštine na území bývalej Poľsko-litovskej únie, ktorá pripadla koncom 18. storočia Rusku.
V rakúskej Haliči v roku 1907 doško k voľbám do rakúskeho ríšskeho snemu a takisto do Haličského parlamentu. Voliť mohli len muži. Do haličského parlamentu bolo zvolených viac Poliakov ako Ukrajincov. Došlo vraj k manipulácií volieb zo strany poľských úradníkov v Haliči. Následne došlo k zhoršeniu poľsko-ukrajinských vzťahov. Hrušovskyj chodil na večerné prednášky so zbraňou a v apríli 1908 ukrajinský študent spáchal atentát na poľského miestodržiteľa v Haliči.
Ešte predtým než došlo k týmto udalostiam v 90. rokoch 19. storočia v Haliči bola zavedené výučba v ukrajinčine.Nepresadila sa teda rusofilská orientácia.
Vo voľbách do rakúskeho ríšskeho parlamentu Ukrajinci spolupracovali so Židmi. Z celkového počtu Ukrajincov v rakúskom sneme, ktorých bolo 22, len dvaja boli predstaviteľmi rusofilskej orientácie.
V cárskom Rusku v tomto období nedošlo k tomu, aby sa Ukrajinci mohli vzdelávať vo svojom jazyku.
V ďalšom období po vypuknutí Prvej svetovej vojny v roku 1914 a nástupu boľševikov k moci v Rusku nastala pre Ukrajincov ďalšia turbulentná a krvavá doba.
Ukrajinci sa, ale dočkali svojej nezávislosti, ktorá však nemala dlhé trvanie. Ukrajinci žijúci v Rusku najprv v roku 1917 vyhlásili autonómiu v rámci Ruska a na začiatku roku 1918 vznikla v Kyjeve Ukrajinská ľudová republika, ktorá sa odčlenila od Ruska.
Ukrajinci v Habsburskej monarchii vyhlásili v novembri 1918 v meste Ľvov Západoukrajinskú republiku.
Nedošlo však k zjednoteniu oboch týchto republík. Oba štátne útvary Ukrajincov existovali len krátko. Západoukrajinská republika, ktorá vznikla po rozpade Rakúsko-Uhorska existovala len pár mesiacov.
V rakúskej Haliči prebiehali boje medzi Ukrajincami a Poliakmi. V Rusku sa k moci dostávali boľševici, v krajine prebiehala občianska vojna a navyše v období vyhlásenia Ukrajinskej ľudovej republiky sa stále bojovalo na frontoch 1.svetovej vojny.
Ukrajinská ľudová republika uzatvorila vo februári 1918 Brest-litovský mier s Nemeckom a Rakúsko-Uhorskom pretože jej vlastná armáda nemala dostatočné kapacity na boj s Ruskom. Ukrajinci sa zaviazali, že Nemecku a Rakúsko-Uhorsku dodajú milión ton obilia. Nemecko zasahovalo do vnútorného vývoja Ukrajinskej ľudovej republiky a do jej čela si dosadilo svojho človeka.
Ukrajinská ľudová republika v ďalšom období bojovala o svoju nezávislosť predovšetkým proti boľševickému Rusku.
V roku 1921 bol podpísaný mier v Rige, ktorý stanovil novú poľsko-sovietskú hranicu. Väčšina Ukrajiny sa stala súčasťou sovietskej Ukrajiny, ktorá bola závislá od Moskvy. Od roku 1922 sa územie sovietskej Ukrajiny, ktorá bola vyhlásená v roku 1919, stalo súčasťou ZSSR.
