Z klasických slovenských kníh sa mi asi najviac páči Živý bič od Mila Urbana. Táto slovenská klasika, ktorá bola aj sfilmovaná nám približuje správanie ľudí na dedine v čase vypuknutia Prvej svetovej vojny. Samotní dedinčania sú proti tomu aby mladí chlapi, muži bojovali vo vojne. Veď ich samotných sa vojna netýka. Vedú si predsa len svoje obyčajné životy. Nechápu prečo by mali bojovať tisíce kilometrov od svojich obydlí proti krajinám o ktorých mnohí možno ani nikdy nepočuli. Zároveň však tomu nedokážu zabrániť.
Nedokážu sa účinne postaviť proti vrchnosti, ktorá im berie dobytok, potraviny pre vojakov a podobne. Milo Urban opisuje okrem iného aj to ako sa aj v takýchto ťažkých časoch ľudia stavajú k inému ľudskému nešťastiu, presnejšie s akou ľahkosťou odsudzovali druhých v ich trápení. Na týchto zaužívaných postojoch nemení bohužiaľ nič ani vypuknutie Prvej svetovej vojny.
Ďalšou, pre mňa zaujímavou knihou je Hromový zub od Alfonza Bednára. Kniha je to obsiahla, má niečo cez 800 strán a Alfonz Bednár v nej opisuje vzťah ľudí k pôde a k ťažkej manuálnej práci. Autor vykresľuje procesy súvisiace so zmenou vlastníctva pôdy akými boli komasácia alebo parcelizácia.
Tieto procesy u nás prebiehali na začiatku 20. storočia a vlastne počas celého trvania predvojnovej Československej republiky. Alfonz Bednár svojmu čitateľovi nevysvetľuje a nekonkretizuje vzťahy medzi ľuďmi a rodinami na dedine, čo môže byť pre niekoho mätúce. Niekedy som mal problém zaradiť jednotlivé, konkrétne postavy k popisovaným udalostiam. Autor sa v príbehu vracia k minulosti, ktorú však čitateľovi predstaví len v náznakoch. Mne sa však kniha aj napriek tomu dobre čítala. Autorovi podľa mňa skôr išlo o vykreslenie psychológie postáv a o pohnútky, ktoré ovplyvňovali ich konanie.
Zo súčasných kníh ma veľmi zaujala Klinika od Pavla Rankova, ktorá je v niečom podobná Procesu od F. Kafku. Kniha sa veľmi ľahko čítala, bola vtipná a nechýbal jej ani absurdný koniec.
Len nedávno som dočítal ďalšiu skvelú, súčasnú slovenskú knihu a to Čepiec od K. Kucbelové. Autorka v nej popisuje súčasný život v dedinách na Horehroní. O tom ako sú ich obyvatelia odkázaní sami na seba, o problémoch žitia v zabudnutom regióne našej krajiny, ktorých je na Slovensku hneď niekoľko. Môžeme sa dozvedieť viac o vzťahu Slovákov k Rómom, k ich vzájomným predsudkom ako o rozmanitosti nárečí a kultúry v horehronských dedinách na príklade Pohorelej alebo Šumiaca.
Knižka sa dá stihnúť prečítať za pár hodín a Ja som z nej cítil človečinu, konkrétne vo vzťahu samotnej autorky k jednej staršej obyvateľke, od ktorej sa učí postup výroby tradičného čepca, počas ktorej sa s ňou zblíži.
