Dva svety, dve paralely. Podobné a predsa tak navzájom odlišné. V jednom svete žijú rodičia, ktorí sa všemožne usilujú byť so svojimi deťmi, podieľať sa na ich výchove, radostiach a starostiach, stáť pri nich v ktoromkoľvek okamžiku ich nádherne nevinného detstva, čakať na ich úsmev a byť pripravený utrieť každú slzu. Napriek tejto snahe, im to nie je umožnené pokiaľ sa jeden z rodičov po rozpade manželstva, či partnerstva rozhodne, že toto úsilie bude bojkotovať bránením a uzurpovaním si práva na dieťa. Preto neostáva rodičovi, ktorý chce byť čo najviac so svojím dieťaťom a nemôže, obrátiť sa na justičné orgány, kde sa snaží dovolať spravodlivosti a svojich práv. Pretože okrem povinností má rodič aj svoje práva, rovnako ako aj jeho dieťa, o ktorých sa píše v Dohovore o právach dieťaťa, v tomto konkrétnom prípade hlavne v čl.9. Áno, čítate veľmi dobre. Dieťa aj rodič majú práva!!! Takže máme legislatívu, máme súdy, sociálnu kuratelu... v ničom by nemal byť problém. Omyl vážení! Napriek niekoľkým prvým lastovičkám rovnomerná rodičovská jar nie a nie prísť. Rodičia sa k svojím deťom snažia dostať cez neuveriteľné záveje komplikácií a obštrukcií. Do tváre im bije spoločenský a právny blizard, ktorý prekonávajú dokazovaním spôsobilosti starať sa o svoje dieťa. Absurdné, ale reálne. Niekto je v tomto marazme meteosenzitívny viac, iný menej. Tí slabší to po čase vzdajú a rezignujú. Najmä ak sa vyberú proti týmto veterným mlynom úplne sami. Hrdinstvo je skvelá vec, ale tieto mlyny melú hrdinov na počkanie, bez časenky a idú v trojzmennej prevádzke. Hrdinovia ostávajú vyčerpaní duševne, emocionálne, fyzicky aj finančne. Nadšenie vystrieda frustrácia. Nie vždy je to našťastie tak. Sú organizácie, ktoré sú nápomocné, podporujú rodičov, radia v právnych otázkach, morálne mobilizujú rodiča dieťaťa, ktorý stráca nádej a vieru, že raz bude so svojím potomkom viac ako pár hodín v mesiaci a ak vôbec s ním býva. Nie preto, že nechce, ale preto, že nemôže. Extrém, ktorý je možné považovať za nočnú moru každého rodiča. Nemôcť byť s vlastným dieťaťom.
Druhý svet, druhý breh a druhý extrém. Rodič má dieťa, môže byť s ním, ale nechce! Dalšia absurdnosť. Ako otcovi, ktorý chce byť so svojím synom a (ne)môže, je pre mňa takýto postoj úplne nepochopiteľný. Opäť niekde spoza rohu nakukne roztopašne bezzubo vysmiata legislatíva, ťahajúc za ruku vzpierajúcu kuratelu. Ako donútiť systém, aby donútil rodiča zaujímať sa o vlastné dieťa? Čo by rodičia, ktorí chcú a nemôžu byť so svojimi deťmi dali za to, keby mali túto možnosť. Byť s nimi? So svojimi vlastnými deťmi? To si dokáže predstaviť len mama, alebo otec, ktorý toto naozaj žijú. Ak ste rodič a môžete byť so svojimi deťmi, skúste si spomenúť, aké to bolo keď bol váš drobec na prázdninách, v tábore. Dva týždne? Maličkosť. A teraz si len na malú chvíľu predstavte, že by to bolo mesiac, pol roka, rok a aj viac. Čo cítite? Zabolelo? Každého kto má srdce zabolí. A sú medzi nami takí, ktorí ho nemajú. Žijú, dýchajú, jedia, spia... no nemajú srdce.
Dva brehy, dva svety. Čo ich spája? Na jednom brehu húf skandujúcich rodičov, domáhajúcich sa svojho práva a s menom svojho syna, či dcéry na perách. Na druhom v nenápadných, sivých kabátoch zachmúrene hľadia do kalnej vody rieky ľudia, rodičia, ktorí márne patrajú v pamäti ako sa volá ich dieťa a kedy má sviatok s matnou spomienkou dátumu, kedy treba poslať alimenty. Tá kalná voda plná bahna v rieke je systém. Systém, ktorý na jedne strane pomáha, aby deti nemohli byť so svojimi rodičmi. Na strane druhej nemá prostriedok, ako donútiť pasívneho rodiča, aby sa o svoje dieťa zaujímal. Odkiaľ sa to bahno v tej rieke vlastne berie???
